Hlas Ameriky	Dnes je piatok, 9. máj 2008 Slobodná Európa 1951-2003 Daniel Raus, Daniel Bútora Audio - Zvučka Slobodnej Európy - hymna 1.mája 1951, presne o 11-tej hodine, začala po ročných prípravách vysielať do komunistického Československa nová stanica – Slobodná Európa. Audio - Prvá zvučka Slobodnej Európy Zmyslom novej stanice bolo šíriť pravdivé informácie vo vtedajšom komunistickom bloku. Ako povedal počas úvodnej hodiny vysielania prvý riaditeľ československého vysielania Ferdinand Peroutka, bol to zápas slova proti násiliu: AUDIO: „Oni dále budou mít všetchny zbraně a všechny druhy policie. A my budeme mít je moc slova.“ V úvodnom vysielaní zaznela aj modlitba z úst jedného zo zakladajúcich Slovákov Imricha Kružliaka: AUDIO: „Zmiluj sa nad nami, Bože, a požehnávaj nás. Nech zažiari Tvár Tvoja nad nami, tak, aby poznali na zemi cestu Tvoju, medzi všetkými národmi spasenie Tvoje. Nech Ťa oslavujú národy, Bože, nech Ťa oslavujú všetci ľudia.“ Šírenie pravdivých informácií za železnú oponu umožnila americká vláda, a tiež príspevky 16-tich miliónov amerických občanov. Podľa jednotlivých krajín, postihnutých totalitou, vznikali po československom servise aj ďalšie jazykové sekcie, až sa vysielanie rozšírilo do väčšiny krajín a republík sovietskeho impéria. Na rozdiel od Hlasu Ameriky dávala Slobodná Európa dôraz aj na domáce udalosti v tejto časti sveta. Čo bolo jej hlavným poslaním? Odpovedá posledný riaditeľ československého vysielania Pavel Pecháček: AUDIO: „Jejím smyslem bylo zcela jednoznačně ne tady něco vyprovokovat, ale dát lidem pravdivé informace, protože totalita samozřejmě lhala.“ Jednotlivé emigračné vlny Spravodajstvo Slobodnej Európy bolo založené na redaktoroch, ktorí vyšli z domáceho prostredia a dobre ho poznali. To bol samozrejme aj prípad československého vysielania. Aj keď všetkých spájal základný cieľ: obnova demokracie v bývalom Československu, existovala aj názorová rozmanitosť. To ešte zvýraznili jednotlivé emigračné vlny, z ktorých prichádzali noví spolupracovníci. Hovorí dnes už jeden z najstarších pamätníkov Imrich Kružliak: AUDIO: „Boli 3 slovenské vlny emigračné po Druhej svetovej vojne. Prvá exilová vlna bola hneď po roku 1945, to bola azda najmenšia, lebo početní ľudia sa vrátili, lebo ešte verili v možnosť demokratického vývoja. Druhá veľká vlna bola po roku 1948, po komunistickom puči, kedy odišli nielen predstavitelia demokratických strán, ale aj niektorí komunisti. Nebolo ich veľa, ale už boli medzi nimi aj komunisti. A to už nastala tá politická diferenciácia aj na Slovensku aj v zahraničí. A tento post-komunistický odboj vznikol fakticky z tejto druhej vlny slovenskej emigrácie po roku 1948. A potom ten najväčší nápor exulantov – to bola tretia vlna, tzv. dubčekovská emigrácia 1968-69, a tá pokračovala až fakticky do pádu, do rozbitia komunistickej totality.“ Aké teda panovali vzťahy medzi jednotlivými skupinami redaktorov? Ešte raz hovorí Imrich Kružliak: AUDIO: „Kde sa ľudia dívajú na veci politicky a obchádzajú ľudské princípy, prichádza k sporom a hašterivosti. Ale to sú veci, ktoré sú ľudské a obyčajné – aj keby sme boli bývali doma, v slobodnej, demokratickej spoločnosti, boli by tieto spory zostali. Možno by sa boli vyvíjali na inej, kultúrnejšej úrovni ako v exile, pretože tá roztrpčenosť aj medzi Čechmi a Slovákmi bola koľkorazy zbytočná, pretože ľudia si nevideli ani do karát, a nemali odvahu sadnúť si k spoločnému stolu a hovoriť o spoločnom záujme a spoločných veciach. Mali spoločného nepriateľa, a to bola komunistická totalita a sovietsky imperializmus, ktorý ohrozoval celý Západ, aj tie národy, ktoré boli pod sovietskou nadvládou. Ale ľudia nemali odvahu hovoriť o spoločných problémoch, hoci boli spoločne ohrození rovnakým nepriateľom.“ Jedným z tých, ktorí prišli v období medzi rokmi ´45 a ´68, bol historik Jozef Špetko, dlhé roky vystupujúci pod menom Martin Hrabovčan. Ten poznamenáva, že jednotlivé vlny emigrácie a ľudia, ktorí prichádzali, prinášali so sebou nielen rozdielne skúsenosti, ale aj zodpovedajúce politické názory. Ako sa teda prejavovala ich rozdielna skúsenosť? AUDIO: „Prejavovala sa v tom, že sa ľudia síce spolu stýkali a zhovárali, ale na druhej strane vznikli pamflety, ohovárania a všelijaké útoky, pretože tieto jednotlivé vlny spolu nejako ťažko sa mohli zjednotiť na spoločnom menovateli.“ Najväčšie rozpory panovali medzi tými, ktorých v 48-mom roku vyhnali z Československa komunisti, a poaugustovou emigráciou, v ktorej boli aj viacerí – teraz už bývalí - komunisti. Príslušníci prvej vlny emigrantov sa často nemohli ubrániť pocitu, že ich odchod zapríčinili aj prichádzajúci ľudia. Hovorí jeden z pôvodných spolupracovníkov Slobodnej Európy Michal Želiar, občianskym menom Michal Lošonský: AUDIO:“My sme už boli v tom člne na rozbúrenom mori, oni pristúpili, ocitli sme sa spolu. Ten osud bol spoločný. Ale pochopiteľne, časom sme sa nejako bližšie poznávali. Nastali aj isté diferencie. My sme nejak boli možno romantickí a naivní, ale chýbalo nám, že tí noví, poaugustoví, nemajú to nadšenie bojovať za slobodu, ak sme my mali.” Michal Želiar ale dodáva, že s novou emigráciou prichádzali aj dôležité informácie spoza železnej opony, a tie sa inakšie nedali získať: AUDIO:“My sme napríklad boli takou tou západnou disciplínou nainfikovaní, pokým oni zase boli takí socialistickí majstri v ulievaní. Ale po inej stránke boli schopnejší. My, pofebruároví utečenci, sme mali mali také už predstavy skoro abstraktné, pokým oni boli čerství... “ Prekvapením pre starých emigrantov bol do istej miery iný spôsob myslenia prichádzajúcich ľudí. To sa prejavovalo aj na prístupe k novinárskej práci. K prvej vlne sama seba ráta Olga Valeská, ktorá spolupracovala so Slobodnou Európou od polovice 60.rokov. AUDIO: „Samozřejmě rok ’48, to byla vlna těch zakladatelů, novinářů, kteří vystudovali v tehdy demokratickém Československu žurnalistiku a byli zvyklí na práci podle demokratických principů. Ti byli zakladateli RFE. Potom ta vlna v roce ‘68, to byli lidé, kteří studovali v komunistických školách, někteří z nich byli bývalí komunisté a jejich způsob práce a jejich myšlení už bylo jiné. Oni nebyli zvyklí myslet demokraticky. Takže tam docházelo k určitým konfliktům mezi tou první generační vlnou a touto.“ A treba dať hlas aj ľuďom z emigrácie po auguste 1968. Bola medzi nimi na Slovensku známa redaktorka Kultúrneho života Agneša Kalinová, ktorá bola – spolu s manželom – vylúčená zo strany a neskôr de facto prinútená vysťahovať sa na Západ. Ona sama však žiadne problémy nemala, skôr naopak. AUDIO: „Keď sme tam prišli, zaviedli nás rovno k vtedajšiemu riaditeľovi českého a slovenského vysielania dr. Bellušovi. Ten nás vítal nesmierne priateľsky, veľkoryso, dokonca mal reči, že keďže mal s manželom rozpory pred rokom 1948, tak mu teraz musí dať rehabilitáciu...“ Agneša Kalinová dodáva, že vedenie Slobodnej Európy jej poskytlo aj praktickú pomoc a podčiarkuje, že názorové rozdiely či podozrenia sa v nijakom prípade neprejavili na jej písaní: AUDIO: „Bolo pár ľudí v Slobodnej Európe, hoci nie v tom bloku zahraničnopolitických a vnútropolitických komentárov, kde som začala robiť, o ktorých som vedela, že veľmi zazerajú na bývalých komunistov. Musím povedať, že som sa tým ľuďom viac-menej vyhýbala, aj oni mne, a možno že do konca môjho života v Slobodnej Európe som si s nimi vymenila možno päť slov, ale vždy veľmi korektne – pozdravili sme sa a išli sme každý svojou cestou.“ V záujme hlavného cieľa bolo samozrejme potrebné napätia prekonať, to si uvedomovali všetci. Navyše bývalí komunisti po svojich najnovších skúsenostiach korigovali svoje názory. Takto sa teda so situáciou ideovo vyrovnával Jozef Špetko: AUDIO: „Keď ateista sa stane katolíkom a ja ho ako katolíka rešpektujem, tak to isté platí aj pre komunistu. Keď komunista doslova konvertuje na inú „vieru“ – na demokrata – tak ja ho musím chápať ako demokrata, nie ako komunistu, nemôžem si pomôcť. Ak je to úprimné, a ak za tým cítim, že je za tým nejaké ľudské pozadie.“ Neskôr vznikli dokonca iniciatívy, zamerané na hľadanie spoločných postojov. Cieľom bolo otvorene o veciach diskutovať a hľadať, čo majú jednotlivé emigračné vlny spoločné. Za hranicami Československa sa tak v malom vytváral príklad, ako by sa mali riešiť názorové rozpory v celej krajine, keď raz padne totalita. Hovorí Pavel Pecháček: AUDIO: „Samozřejmě, že mezi těmito dvěma skupinami se nevytvářela někdy ta nejlepší kooperace – snad kooperace ano, ale vztah. Je to logické, protože ti z 1948 brali některé z 1968 jako ty, kdo zapříčinili jejich odchod za hranice. A ti z 1968 se zase dívali na ten komunismus trochu jinak, protože ho 20 let prožívali, i když zpočátku byli dokonce na jeho straně. A tak se stalo například opat Anastáz Opasek a také Pavel Tigrid vymysleli setkávání v exilu. Tam se setkávali poražení z 1948 s vítězi z 1948 a teď poraženými z 1968. Dovedli si sednout za jeden stůl, dovedli diskutovat o tom, jak zbavit Československo totality. Bylo to užitečné, ale ti lidé přece jenom byli různí.“ Možno povedať, že iniciatívy boli úspešné, prinajmenšom v tom zmysle, že sa zachoval nielen duch tolerancie, ale aj silné vedomie spoločného cieľa a poslania. Vedomie tohto poslania v kontexte studenej vojny a vážneho nebezpečenstva sovietskej expanzie podčiarkuje Imrich Kružliak: AUDIO:Toto sa prenieslo aj do exilu. Bohužiaľ, malo to aj tu svoj dopad, ale to bolo viac také šarapátky, ktoré nemali veľký význam. Čo malo veľký význam, to bola Slobodná Európa. To bola veľká idea. A nebyť Slobodnej Európy, to už aj dnes niektorí historici na Západe prichádzajú k tomu názoru, že Slobodná Európa predišla Tretej svetovej vojne. Náboženské vysielanie Dôležitou súčasťou programu Slobodnej Európy bolo hneď od počiatku náboženské vysielanie. Súčasťou ideológie komunistického bloku bola totiž vulgárna forma ateizmu, ktorá znamenala tvrdý postup štátnych orgánov voči cirkvám a domácim veriacim. Jedným zo známych hlasov v náboženskom vysielaní Slobodnej Európy bola Olga Valeská: AUDIO: „Náboženské vysílání začalo hned na počátku vysílání RFE. To vysílání začalo nejdříve do Československa, to bylo úplně první. A hned první neděli po datu 1.května 1951 už se vysílal první přenos katolické mše svaté z kostela sv.Štěpána v Mnichově. Hned potom začaly náboženské programy, které byly kázání nebo úvahy, nebo také zprávy z náboženského světa.“ Dôraz na náboženské vysielanie nemal iba kontext ideologického zápasu slobodného sveta s totalitou. Mal aj celkom praktické dôvody – veriaci za železnou oponou totiž stratili kontakt s cirkvami a náboženskými hnutiami v slobodnom svete. AUDIO: „V tehdejším Československu nastal velký útlak věřících, skončila svoboda náboženského vyznání, kněží, biskupové, řeholníci, řeholnice byli zavíráni nebo internováni, dokonce i k zavraždění třeba faráře Toufara, atd. Ti věřící byli izolováni nejen navzájem, různé farnosti, ale také od ostatní církve, tedy jak od Vatikánu, tak samozřejmě i evangelíci od protestantských církví ve světě, takže bylo velmi důležité jim toto spojení nahradit.“ Jozef Špetko poznamenáva, že náboženské vysielanie malo v prvom rade význam pre Slovensko. AUDIO: „Prečo bolo náboženských programov toľko, čo nám niektorí poslucháči zazlievali? Vychádzalo sa z toho, že Slovensko je prevažne katolícka krajina. Myslím, že ten odhad, nakoľko tí ľudia boli naozaj veriaci katolíci a nakoľko matrikoví katolíci, nebol celkom najlepší, čo sa napokon dá pochopiť, lebo nikto v Československu sa nemohol verejne vystatovať, že verí. Vychádzalo sa z pútí, z náboženského disentu atď., a toto vysielanie bolo rozhodne integrálnou časťou celého vysielania. A malo svoj veľký význam, pretože tá rozluka s komunizmom na Slovensku bola podľa mojej mienky do istej miery nakoniec skôr náboženská ako liberálna.“ Biela légia Ľudia, ktorí postupne prichádzali do Slobodnej Európy, prinášali so sebou rôzne skúsenosti. Z hľadiska zahraničného vysielania stojí za pozornosť pokus, známy ako Biela légia. V tej pôsobil ajMichal Želiar. AUDIO: „Bielu légiu založili nadšení antikomunisti, ktorí už po 45-tom odišli zo Slovenska. Ich mená sú celkom neznáme, jeden sa volal Mikula, druhý Vicen. Títo sa dali do služieb amerických spravodajských a okupačných síl v Rakúsku, zachytávali utečencov, aby získali od nich informácie, ktoré oni potom dávali ďalej. Tak sa zrodila myšlienka, že vlastne by sa mohlo smerom na Slovensko vysielať pomocou krátkovlnnej vysielačky, ktorú zostavil technik, čo svojho času pôsobil vo Veľkých Kostolanoch. Vysielačka bola umiestnená v Rakúsku vo vile, kde mal svoju rezidenciu veliteľ amerických vojsk. Ten dovolil svojmu spolupracovníkovi, Vicenovi, aby tú vysielačku mohol umiestniť v tej vile, a odtiaľ sa vysielalo.“ Pri zrode a krátkej existencii Bielej légie boli technickí amatéri s minimálnym zázemím. Aj preto ich pokus ilustruje rozjatrenú atmosféru, ktorú vyvolával nástup komunistov v povojnovom Československu. AUDIO: „Dlho to netrvalo. Zo začiatku to spôsobilo veľký rozruch. Tie správy a informácie, čo Biela légia vysielala, boli veľmi čerstvé. Ľudia chodili, utekali denne, a malo to taký dojem, že tá vysielačka je na Slovensku, aj ten program bol veľmi pôsobivý. Upozorňovalo sa na agentov komunistických a na všelijaké machinácie a nebezpečenstvá pre ľudí, a aj sa apelovalo na komunistov – „Vo dne za Stalina, v noci proti nemu“, to bolo jedno z hesiel. Ten program trval 1-2 hodiny, začínal vždy nejakou piesňou, a potom príhovorom kňaza, a potom tam boli tieto informácie. Aj trošku politicky to bolo zamerané na budúcnosť Slovenska, na také vyrovnanie demokratické s Čechmi. No hoci boli nacionalisti tí, čo to zakladali, tak predsa len mali už nejak aj politicky nový slovník a skôr hovorili o federácii, nebolo to separatistické, ako to propaganda komunistická označovala.“ Úroveň žurnalistiky Aká bola úroveň novinárskej práce v Slobodnej Európe? Spočiatku sa opierala o osobnosti typu Ferdinanda Peroutku, ktorý bol najrešpektovanejším novinárom z obdobia prvej republiky. Tón do istej miery zodpovedal udalostiam za železnou oponou a miere agresivity tamojšej propagandy. Napriek tomu, že zďaleka nie všetci redaktori boli predtým profesionálni novinári, možno hodnotiť celkovú úroveň ako veľmi dobrú. To potvrdzuje Agneša Kalinová. AUDIO: „Ja som mala to šťastie, že som sa s tou žurnalistikou zoznámila veľmi podrobne. Ako som povedala, dr. Belluš mi vybavil veľmi protekčne, že ma ihneď [po príchode do Slobodnej Európy] prijali do prekladateľského oddelenia. Ja som si musela prečítať celé vysielanie a urobiť výcuc z tých článkov. Môžem povedať, že tá úroveň bola nevyrovnaná. Boli niektoré príspevky – ani nie tak v tej oblasti politických komentárov, ale skôr v magazínoch – ktoré sa mi videli amatérske a primitívne. Ale celkove ten politický blok, ktorý bol najdôležitejším vysielaním, mal veľmi slušnú úroveň.“ Podstatnou hodnotou Slobodnej Európy bola však nezávislosť. Napriek tomu, že bola financovaná americkým Kongresom, samotný Washington vytvoril mechanizmy, ktoré zaručovali jej nestrannosť. Hovorí neskorší riaditeľ slovenského vysielania b>Miroslav Neoveský, z vysielania známy ako Karol Procházka, ktorý prešiel viacerými západnými rozhlasovými stanicami. AUDIO: „Na rozdiel od všetkých staníc, kde som pôsobil, sa Slobodná Európa odlišovala v jednom: bola to nezávislá rozhlasová stanica. Hoci americká, financovaná z grantov amerického Kongresu...“ Teroristický útok a otázka bezpečnosti Nezávislosť Slobodnej Európy bola samozrejme tŕňom v oku komunistom za železnou oponou. Snažili sa rušiť signál tejto stanice a znemožňovať to, aby sa dostal do uší poslucháčov. Redaktorom v Mníchove hrozilo aj celkom reálne nebezpečenstvo. Bolo dobre známe, že komunisti sa doma nevyhýbajú používaniu násilia voči príbuzným jednotlivých redaktorov – to bol tiež jeden z hlavných dôvodov, prečo si v rádiu menili mená. A bolo zrejmé, že teroristický útok môžu urobiť za železnou oponou – v Mníchove, alebo kdekoľvek inde. Hovorí Jozef Špetko: AUDIO: „My sme žili viac-menej na sopke, na Vezuve. Ja som to hodnotil tak, že mzda, ktorú sme dostávali, podľa podľa francúzskeho filmu Mzda strachu. To bola naozaj mzda strachu. Prenasledovali nielen našich príbuzných a priateľov doma, ale aj nás. Ja som vždy hovoril, že určite na Februárke v centrále ŠtB vedia lepšie, koľko mám plomb v zuboch, ako to viem ja alebo môj zubný lekár.“ Komunistická tajná služba systematicky zhromažďovala údaje o jednotlivých pracovníkoch Slobodnej Európy a nikto nevedel, čo s nimi raz urobí a na čo ich využije. AUDIO: „Moja svokra prišla na návštevu za Dubčeka (moja mama tiež len za Dubčeka), a keď sa vrátila, pýtali sa jej, kde mám pri okne posteľ, a keď povedala, že sa starala len o vnúčatá, tak sa skončil rozhovor a už nikdy v živote ju nepustili. My sme mohli (naštastie sa to nestalo, ale stalo sa to Bulharom a Rumunom) byť likvidovaní pichnutím nejakej zbrane. Mali sme medzi sebou špiónov, ktorí dokonca vypracovali plány na vyhodenie budovy do povetria, vrátane ľudí.“ Týmto špiónom bol kapitán komunistickej Štátnej bezpečnosti Pavel Minařík, s ktorým sa ani po 14-tich rokoch od pádu komunizmu nepodarilo doviesť do konca súdny proces. V roku 1981 sa každopádne ukázalo, že obavy boli oprávnené. Československé vysielanie Slobodnej Európy sa stalo terčom teroristického útoku. AUDIO: „Bolo to v januári 1981. Zranení boli traja ľudia z československého desku. Dôvodom bolo, že nálož položili priamo pred naše okná, a keby som tam bol býval, tak by som zahynul, lebo to bolo pod mojím oknom. Útok našťastie nesplnil očakávanie. Jeho cieľom bolo zničiť tzv. Master Control, teda operačné stredisko, z ktorého sa vysielalo – a to sa nepodarilo. To sa podarilo iba sčasti, a vysielanie pokračovalo. A ďalej, neboli ani smrteľné zranenia. A terorista, ktorý nespôsobí smrteľné zranenia, vlastne zlyhal. Odniesli si to ale katastrofálne niekoľkí ľudia. Pani Puldová mala napriek mnohým operáciám zohavenú tvár, pán Skukálek nepočul dobre a mal stopy na tvári, pán Antalič, neskôr Antalis, mal tiež veľmi ťažké zranenia – ale všetci prežili.“ V radoch pracovníkov Slobodnej Európy vyvolal útok najatého teroristu Carlosa samozrejme vážne obavy. Všetci ale už predtým vedeli, že ich práca je riskantná, a dobre poznali zvrátenosť komunistického režimu. Ešte raz hovorí Jozef Špetko: AUDIO:“Nezačali sme sa báť, lebo sme sa báli už predtým. A predsa len tie opatrenia, ktoré sa dodatočne urobili, boli dôvodom, že “nezareveme” v budove, ale ak, tak niekde na ulici.” Byť pracovníkom Slobodnej Európy teda znamenalo zobrať na seba nebezpečenstvo a vystaviť určitému nebezpečenstvu aj najbližších príbuzných. To potvrdzuje Imrich Kružliak: AUDIO: „Táto vec sa veľmi nepríjemne dotýkala nás všetkých, pretože to ľudí ovplyvňovali psychicky. Ja sa na to pamätám veľmi dobre, lebo ja som mal byť unesený. Tak ako Tigrid koľko razy hovoril, že mal viac rozumu ako štastia pri svojich odchodoch na Západ, aj keď ušiel na papier gestapa v roku 1938, a v roku 1948, keď akorát bol ako novinársky spravodajca vo Frankfurte nad Mohanom, tak aj mňa v roku 1959 len-len že neuniesli zo Salzburgu z kaviarne Casino. Tam bolo všetko zariadené na základe domáceho komunistického agenta, s ktorým som mal na základe priateľstva zo študentských rokov úzke kontakty, stretali sme sa v Ríme atď., s jeho manželkou... A to bola veľmi nepríjemná záležitosť, to nás poznačilo všetkých. A potom ten atentát, kde niektorí ľudia boli zranení... To viete, že to malo účinok aj na správanie aj na zmýšľanie ľudí, aj na ich bezpečnosť.“ Pozoruhodné ale je, že teroristický útok nepodlomil, naopak utvrdil presvedčenie redaktorov, že bojujú za správnu vec. Ako dodáva Pavel Pecháček, neviedlo ich to k menšej, ale k väčšej aktivite: AUDIO: „Ti lidé tam v drtivé většině ukázali ohromnou odvahu a smysl pro povinnost a pokračovali, možná bych řekl, ještě usilovněji než před tím atentátem na naši stanici.“ Slováci v Slobodnej Európe Osobitnou kapitolou československého vysielania Slobodnej Európy boli slovenskí redaktori. Tí potom, po rozpade Československa, vytvorili samostatnú slovenskú redakciu. Aké bolo ale predtým spolunažívanie Čechov a Slovákov? Podľa Jozefa Špetka bola situácia československého vysielania výnimočná. AUDIO: „My sme boli jediný desk (v americkej terminológii), ktorý bol dvojnárodný. Nijaký aký iný desk v Slobodnej Európe neexistoval. A táto dvojnárodnosť bola v istom zmysle brzdou, pretože, úprimne povedané, Česi chceli počúvať české vysielanie, Slováci chceli počúvať slovenské vysielanie. A navyše, my sme mali oveľa slabšie zázemie ako mali Česi. Oni sa mohli oprieť o ozaj intelektuálnu elitu, o vynikajúcu exilovú tlač, o celý rad ľudí, ktorí mali nejaké meno na Západe. Bohužiaľ, musím povedať pravdu, my sme takéto osobnosti nemali.“ Podobne to videl aj Michal Želiar: AUDIO:“Slovenské oddelenie až na jedného hlásateľa, to boli samí ochotníci a samí amatéri. Samozrejme, že tam boli bývalí politici, ale zvyšok boli stredoškolsky vzdelaní ľudia, úradník, nedokončený vysokoškolák... “ Československé vysielanie sa opieralo predovšetkým o známe české osobnosti. Boli na tom teda Česi lepšie? AUDIO:“Pravdaže! Pozrite sa, Peroutka, Tigrid, Hostovský, Čep, Vaněk – desiatky by som mohol menovať, to boli špičky novinárske a herecké, aj hudobné... A my sme ozaj skutočne začínali ako od piky.” Michal Želiar ale dodáva, že Slováci mali aj čosi osobitné: AUDIO:“My sme mali čosi, čo oni nemali. To je tiež pravda, že sme boli trošku, možno “národne uvedomelejší” ako oni... Oni boli už niekde inde, boli taki kozmopolitnejší, ale fakt je ten, že oni to mali oveľa ľahšie, ale chvalabohu Slováci sú učenlivý národ, a z týchto ochotníkov-amatérov sa o rok, dva, tri stávali profesionáli. A myslím, že tí poslucháči to už aj kvitovali, že sa to dá počúvať.” Vypočujte si aj hodnotenia ďalšich slovenských a českých redaktorov. Agneša Kalinová: AUDIO: „Nikdy som nepocítila podceňovanie slovenských problémov. Boli sme na komentáre o Slovensku len dvaja, pán Belák a ja, keď som prišla do redakcie, tak tak bol ešte pán Štefan. My sme skôr mali problémy, že sme mali menej externých spolupracovníkov kvalitných. Potom prišiel Mlynárik, ktorý nám písal... Ale tam sme to pociťovali ako väčší problém než vo vnútri redakcie, aj keď sme možno neboli početne tak silne reprezentovaní, ale vo vzťahoch, aspoň v tom politickom bloku, kde som pracovala, sa to nikdy neprejavovalo.“ Príslušník mladšej generácie Ján Šalgovič, neskôr mníchovský dopisovateľ slovenského vysielania: AUDIO: „Ja som to vnímal možno mierne rozdielne od kolegov, ktorí tam prišli v 50-tych, 60-tych rokoch, v 68-mom. Ja som to vnímal relatívne nie až také konfliktné. Nebol som zaťažený minulosťou. Prišiel som do Mníchova v roku 1984. Normálne medziľudské vzťahy boli v poriadku. Boli tam názorové nezhody ohľadom postavenia Slovákov v Československu – a Čechov tiež – a ohľadom sily alebo prieraznosti Slovákov a Čechov v servise, ale po medziľudskej stránke to bolo OK. Ten, kto sa mohol presadiť hlavne kvalitou, ten sa presadil.“ Olga Valeská: AUDIO: „V 50.letech, když jsem byla posluchačka v Československu, RFE, to byli naši přátelé, to byly hlasy, které se ozývaly v našem domově a nedělali jsme rozdíl, jestli to byly hlasy české nebo slovenské. A já jsem potom tyto hlasy potkávala na chodbách a viděla jsem skutečné lidi za těmi hlasy, takže to bylo pro mě ohromné a za celá léta, co jsem působila v RFE mohu říci, že jsem měla nejlepší vztahy se slovenskými kolegy a opravdu tady nikdy žádná animozita nebyla.“ A ešte posledný riaditeľ československého vysielania Pavel Pecháček: AUDIO: „Já jsem byl šéfem RFE v době, kdy se rozděloval československý servis na dva a mohu říci, že jsme se rozešli velmi slušně a potom jsme spolu dokonce dál spolupracovali. Konec konců, tyhle dva národy, státy se znovu sejdou zase ve společné Evropě. (Znovu, chtěl bych zdůraznit, že) ten slovenský podíl na vysílání pravdy domů v době totality byl opravdu vynikající.“ Spolupráca v 80. rokoch Úlohou Slobodnej Európy v 70-tych a 80-tych rokoch bolo nahrádzať domáce informačné prostriedky. Ťažkosť úlohy spočívala v tom, že bolo treba vysielať o tom, čo sa deje v Československu, ale tí, čo vysielali, boli mimo Československa. Redaktori tak v prvom rade monitorovali domácu tlač a domáce vysielanie a snažili sa odkryť, čo sa za rôznou propagandou skrýva. Okrem toho sa viedli rozhovory s emigrantami a s návštevníkmi, telefonovalo sa okruhu disidentov, ktorí sa vedome vystavili istému riziku, a objavovali sa domáci spolupracovníci. Zo Slovenska spomeňme aspoň dvoch – Miroslava Kusého a Ivana Hoffmana. Obaja boli samozrejme častými nedobrovoľnými hosťami na výsluchoch Štátnej bezpečnosti. Ivan Hoffman. AUDIO:“Moje vysielanie nepočúvali iba bežní poslucháči, ale dajme tomu niektorí takí mladí právnici, ktorí boli zamestnaní u ŠtB, ale tí to nemali z vlastného počúvania, oni mali monitory a raz ma pri jednom takomto výsluchu prekvapilo, že všetky tie monitory boli v češtine. To znamená, že ja som hovoril po slovensky, ale všetko bolo preložené do veľmi peknej češtiny. Už vtedy som si robil srandu, že mám do budúcnosti výborného prekladateľa.” Nežná revolúcia 1989 V novembri 1989 sa redaktori Slobodnej Európy konečne dočkali pádu komunistického režimu. Audio – Námestie 1989 Z Prahy aj Bratislavy sa začali doslova valiť dobré správy. Na námestiach žiadali státisíce slobodu a demokraciu, a sľubovali si, že vydržia. Audio – Námestie 1989 V Bratislave vystúpila pred zhromaždeným davom jedna z najznámejších osobností Slobodnej Európy, ktorú uviedol Milan Kňažko. Audio – Karel Kryl 1989 Po Nežnej revolúcii okamžite vznikla otázka po ďalšej úlohe Slobodnej Európy. Má ešte vôbec pokračovať? A v akej podobe? Vo svete bola v tom čase eufória z nástupu liberalizmu, akademici a politici čítali slávnu esej Francisa Fukuyamu Koniec dejín, podľa ktorej po porážke komunizmu už nemali vo svete prísť veľké konflikty. Rýchlo sa však ukázalo, že situácia nebola úplne stabilná, a že vysielanie ešte bude potrebné. Nedalo sa však ďalej vysielať iba z Mníchova, bolo treba posunúť sa bližšie, ľudským i materiálnym vybavením. Začali sa zriaďovať kancelárie v jednotlivých krajinách, a prvé bolo práve vtedajšie Československo. Tú bratislavskú mal na starosti Otto Machač. AUDIO:“Prvá kancelária vznikla v Prahe pod vedením Petra Broda a druhá vznikla v Bratislave, kde nás vedenie požiadalo, aby sme vytvorili sieť regionálnych dopisovateľov z miestnych zdrojov a hlavne angažovali mladých novinárov, čo bol samozrejme veľmi ťažký oriešok.” Zriadenie prvej kancelárie sprevádzali aj isté paradoxy. AUDIO:“Zriadili sme prvú kanceláriu na bývalom Leninovom námestí, čo bolo také dosť, by som povedal, zvláštne, lebo naša adresa bola: Rádio Slobodná Európa, Leninovo námestie.” Prvým spolupracovníkom na Slovensku bol samozrejme Ivan Hoffman, ktorý písal už pred pádom komunizmu, a ktorý na bratislavských námestiach spieval Sľúbili sme si lásku. Jeho spomienka na novembrové dni je takáto. AUDIO:“Zatiaľ čo moji kamaráti odchádzali z námestí priamo na centrum VPN, kde robili politiku, tak ja som sa oddelil od nich a ponáhľal som sa domov, pretože tam mi telefonovali z Hlasu Ameriky a zo Slobodnej Európy.” Medzitým sa však hľadali sa ďalší spolupracovníci. Spomeňme aspoň najznámejšie mená: Štefan Hríb, Sergej Michalič, Jana Juráňová, Ľuba Lesná. Situácia v slovenskej žurnalistike nebola jednoduchá. Milan Žitný, ktorý spolu s Danielom Rausom v prvých rokoch robil korešpondenta pre české vysielanie Slobodnej Európy, hovorí, že dva najsilnejšie prúdy medzi novinármi pochádzali z komunistického prostredia – z režimu do roku 1989, a spomedzi reformných komunistov z roku 1968. Potom sa objavila nová, spočiatku menšia skupinka novinárov – a typické bolo, že nemali za sebou štúdium žurnalistiky. AUDIO: “Štefan Hríb napríklad jadrová energetika, ja z prostredia divadla, Ivan Hoffman atď. Títo ľudia predstavovali akési zrkadlo voči tým dvom hlavným prúdom, veď vieme, ako vznikla Národná obroda ako vládny denník a že ho obsadili prakticky do posledného miesta reformní komunisti.” Podľa Márie Hlucháňovej Slobodnú Európu okrem nezávislého postavenia odlišovalo takmer počas celých 90-tych rokov aj to, že nebola závislá na novinároch z komunistického prostredia. AUDIO: „To bola stanica, ktorá bola mimo domáceho mediálneho priestoru. V tom čase ešte samozrejme v tých redakciách pôsobili ľudia, ktorí vytvárali svoju žurnalistickú minulosť aj za komunistického režimu, takže bolo ťažko veriť ich slovám o nejakej novej demokratickej spoločnosti, a takisto ešte neexistovali nejaké nové redakcie ľudí, ktorí v podstate, ak to mám tak povedať, s tým komunizmom nemali nič spoločné.“ Podobne vidí vtedajšiu situáciu aj Ivan Hoffman, a hneď poukazuje aj na nové problémy, ktoré sa objavili. AUDIO:“To boli ľudia, ktorí riešili svoj vlastný problém, ako sa vzdať tej minulosti, každý z nich robil nejaké kompromisy, a ja som za sebou žiadne nemal. To nie je príjemná situácia. Potom boli dve také vlny. Prvá: vlna nacionalizmu, druhá: vlna mečiarizmu, ktoré boli opäť nepríjemné, človek znovu bol proti prúdu.” Slobodná Európa so sebou priniesla priamo do Bratislavy aj čosi, čo sa v mnohých domácich médiách nepestovalo: profesionálnu žurnalistiku, a dôraz na najcitlivejšie otázky reformného obdobia – ľudské a občianske práva, kontrolu moci, demokraciu. Slovami Otta Machača, AUDIO:“Nebolo to zvykom vtedy nastavovať zrkadlo politikom a ľuďom verejne činným.” Takto vnímala úlohu Slobodnej Európy v 90. rokoch Mária Hlucháňová. AUDIO: „Ja si myslím, že to hlavné poslanie bolo v tom, že bolo treba na začiatku 90. rokov vysvetliť také základné atribúty fungovania demokratickej spoločnosti. Napríklad to boli otázky parlamentarizmu, slobodnej vlády, oddelenia výkonnej moci od súdnej moci, čo v podstate ľudia dovtedy takéto informácie nedostávali a ani nemali dôvod dostávať. Boli to doslova povedala by som až študijné texty niektoré tieto žurnalistické.“ Vysielanie malo v tom čase dopad aj na svoje okolie. Štefan Hríb. AUDIO:“Aj iní novinári, začínajúci mladí ľudia, počúvali Slobodnú Európu a myslím, že to bol pre nich nejaký štandard, voči ktorému sa pomeriavali.” To však bolo niekedy ľahšie povedať ako urobiť. Ako hovorí Otto Machač, z minulosti pretrvávali o Slobodnej Európe zvláštne predstavy. AUDIO:“Najťažší bol taký, by som povedal, mentálny moment, kde keď redaktori prišli robiť s niekym interwiew, tak každý ich považoval za agentov cudzej veľmoci.” A toto mentálne dedičstvo bolo oveľa hlbšie. Imrich Kružliak, ktorý bol už pri zrode Slobodnej Európy v 50-tych rokoch, si spomína na svoju prvú návštevu Bratislavy v roku 1989 a na slová, ktoré vtedy hovoril svojim priateľom. AUDIO: „Tento stav, ktorý ste prevzali po páde a rozpade komunizmu, tak, ako sa etablovala nová demokracia, potrvá najmenej toľko, ako trval komunistický režim. Musia sa vymeniť generácie, a s výmenou generácií nastáva aj regenerácia nových myšlienok a nástup nových ľudí.“ Slovensko krátko po novembri 1989 čakalo viacročné obdobie vlády Vladimíra Mečiara. Obdobie vlády Vladimíra Mečiara S rozdelním Československa vzniklo v januári 1993 aj samostatné slovenské vysielanie Slobodnej Európy. Mečiarovo obdobie bolo, videné z odstupu, obdobím prechodu medzi komunistickou a demokratickou spoločnosťou, so znakmi a prejavmi jedného i druhého systému. Ivan Cikl bol v prvej polovici 90-tych rokov riaditeľom slovenského vysielania Slobodnej Európy. AUDIO: „Pre nás bol veľký problém obdobie 1992-94, obdobie pána Mečiara, keď sme boli vystavení veľkému tlaku proti slobode oznamovacích prostriedkov. Predseda vlády videl v štátnych inštitúciách zrejme svoju osobnú, súkromnú zbraň, nástroj v boji proti opozícii. Z toho vychádzal. A podľa toho sa choval. A oznamovacie prostriedky, ktoré sa mali snažiť o objektivitu, sa nemohli vyhnúť tomu, aby zdravo nekritizovali slovenskú vládu.“ Samotní redaktori to nepociťovali priamo na svojej práci, Slobodná Európa im dávala materiálnu a právnu nezávislosť. Fungovali slobodne, avšak v prostredí, ktoré nebolo vždy priaznivo naklonené. Štefan Hríb. AUDIO:“V tom čase RFE na Slovensku, aspoň ja som to tak vnímal, bola ostrovom nezávislého myslenia, ale nielen nezávislého, ale povedal by som aj inteligentného a západného myslenia.” Ako však hovorí Ivan Cikl, manažment Slobodnej Európy však od roku 1992 mal s úradmi značné problémy. AUDIO: „Pre Slobodnú Európu z toho vyplývalo, že bola ohrozená nehovorím existencia, ale vysielanie Slobodnej Európy. Bola tendencia zrušiť licenciu Slobodnej Európy, alebo aspoň získať nadvládu nad Slobodnou Európou tým, že budú nejaké štátne úrady kontrolovať, čo Slobodná Európa vysiela, pretože vraj nie je konštruktívna k vláde a neberie ju vážne.“ Čo v takej situácii mohlo vedenie Slobodnej Európy robiť? AUDIO: „My sme sa snažili riešiť veci rokovaním. Cestovalo sa veľa do Bratislavy na rokovania s mečiarovskými úradmi. To boli veľmi ťažké rokovania. Chceli nám dokázať, že sa nechováme správne, že vysielame veci, ktoré nie sú pravdivé atď. My sme na to samozrejme mali úplne iný názor. Napríklad tu je citát z ČTK od predsedu Rady pre rozhlasové a TV vysielanie Petra Juráša. Ten hovoril, že Slobodnej Európe hrozí na Slovensku odobratie licencie pre sústavné porušovanie licenčných podmienok, nedostatok objektívneho, vyváženého a uspokojujúceho tónu v spravodajstve o Slovensku. Citát: „Vyvstáva otázka, či slovenské vysielanie Slobodnej Európy nie je ideologickým nástrojom v rukách niektorých záujmových skupín v Spojených štátoch proti samostatnému Slovensku.“ Takéto texty boli samozrejme vydávané aj vo vláde blízkej tlači, a vo vysielaní Slobodnej Európy nebolo vždy jednoduché zdržať sa takpovediac protiútoku. Takto to vidí vtedajší zástupca riaditeľa slovenskej redakcie Ján Šalgovič. AUDIO: „Výzva bola v tom, zachovať si chladnú hlavu. Zachovať si chladnú hlavu a líniu, kde sa človek musí pridržiavať svojich postojov, zástojov, presvedčenia bez ohľadu na to, aký to je politik. Bez ohľadu na to, či to je Mečiar alebo niekto iný. Neodchýliť sa od tejto línie a nenechať sa nakaziť vtedy Mečiarovou hektikou a odkloniť sa od svojho presvedčenia.“ Okrem tlaku na licenciu tu boli aj finančné tlaky. Slobodná Európa vysielala po roku 1993 na strednovlnných vysielačoch na Slovensku aj v Českej republike. Miroslav Neoveský, ktorý bol riaditeľom slovenského oddelenia v druhej polovici 90-tych rokov, si spomína na finančné páky voči Slobodnej Európe. AUDIO: „Z nepochopiteľných príčin Slovenské rádiokomunikácie za naše vysielania na stredných vlnách požadovali dvojnásobok toho, čo požadovali České rádiokomunikácie. Slovenské vysielanie bolo najdrahšie vysielanie celej Slobodnej Európy. Rozpočet celý na retransmisiu bol [v 90-tych rokoch] 2,100,000 dolárov ročne. Slovenský servis platil z toho 700,000 dolárov. A to nás bolo 23 redakcií.” V rokoch 1993-94 bol však hlavný tlak na otázku licenciu. Pre manažment Slobodnej Európy to znamenalo potrebu zachovať pevnú liniu. Ivan Cikl. AUDIO: „Ja sa pamätám na jedno zasadanie v polovici marca roku 1994. Rokovania sa neustále preťahovali, my sme museli odvolať lietadlo, domov sme sa vrátili až neskoro večer, a výsledok nebol nijaký. Oni nám iba chceli dokázať, že s nami sa nedá spolupracovať, a my sme zasa nechceli opustiť svoju objektívnu líniu správneho spravodajstva. Ten zakopaný pes bol v tom, že Mečiarove úrady chceli, aby sme sa vzdali frekvencií, na ktorých vysielame, a že oni nám dajú iné frekvencie. To si môžete povedať, že to je taký konský obchod, niečo za niečo... ale keď sa na to bližšie pozriete, tak tie nové frekvencie by znamenali, že by ste museli požiadať o novú licenciu na nové frekvencie. A tá rada, ktorá udeľovala licencie, bola obsadená všetko Mečiarovými ľuďmi. Takže oni by urobili svoju kontrolu nad Slobodnou Európou. To sme nemohli pripustiť.“ Rokovaniami v Bratislave sa však ten deň dialóg so slovenskými partnermi neskončil. AUDIO: „Keď sme sa vrátili domov a ja som uľahol spať, naraz o druhej v noci ma zobudil telefón. Volal riaditeľ Slovenských rádiokomunikácií a presviedčal ma, že je strašne dôležité, aby sme prijali ich ponuku, že tým môžeme zachrániť všetko atď. Ja som im povedal: pozrite sa, to sa takto nemôže urobiť. My máme spolu zmluvu, a podľa tejto zmluvy, keď sú medzi nami rozpory, tak smerodajná je rakúska arbitráž. Ráčte sa obrátiť na rakúsku arbitráž, tam si môžeme veci vyporiadať. Potom nastalo tiež to, že nás Bratislava vypla naše vysielanie, ale zrejme v dôsledky zmien v politickej situácii na Slovensku, to už bol marec 94 a nová vláda pomaly nastupovala, sa všetko uspokojilo a mohli sme vysielať ďalej.“ Fyzický útok na novinárov Slobodnej Európy Nová vláda bola vládou Jozefa Moravčíka, a o pár mesiacov bola opäť nahradená vládou Vladimíra Mečiara. Ešte predým však došlo k udalosti, ktorá sa dostala aj do výročných správ amerických inštitúcií – k fyzickému napadnutiu a zbitiu niektorých redaktorov Slobodnej Európy, v prvom rade Štefana Hríba. Hlavná obeť tohto útoku hovorí, že na to dosť nerád spomína a málokdy o tom rozpráva. AUDIO:“Keď som vychádzal z prezidentského paláca, tam bol zhromaždený dav ľudí z HZDS a ich prívržencov, ktorí ma rozpoznali, chytili a začali biť. Hovorí sa o tom, že to boli babky demokratky, ale ja si pamätám, že to boli samí statní muži, ktorí stáli okolo mňa, čiže skôr to vidím inak ako na babky demokratky, skôr to vidím na ľudí z tajnej služby a podobnej proveniencie.” Hríb po útoku hľadal Štefan Hríb pomoc u policajta, ktorý mu ju šokujúco odmietol. Neskôr mu iní policajti pomohli, potom skončil v nemocnici. Ivan Cikl sledoval tieto udalosti ako riaditeľ slovenskej redakcie v Mníchove. AUDIO: „My sme boli tým otrasení, že k takému niečomu dochádza práve na Slovensku. A očakávali sme, že sa úrady alebo vláda alebo niekto nejako ospravedlnia. Neviem, že by sa za to niekto ospravedlnil. Bola to tragédia vo vývoji. Ukazovalo sa, čo môže ešte prísť v ďalších rokoch, keď tam táto garnitúra bude vládnuť.“ Paradoxom je, že osobný zápisník, ktorý mu bol počas útoku ukradutý, dostal Štefan Hríb o nejaký čas osobne od poslanca za Hnutie za demokratické Slovensko. S odstupom takmer desiatich rokov však Štefan Hríb hovorí, že v živote je všetko zlé aj na niečo dobré, a že bolesť a rany, ktoré utŕžil, ho svojím spôsobom utužili. AUDIO: „Keď novinári na Slovensku niečo hovoria, často sú to slová, ktoré nemajú cenu. Proste každý si tu povie, čo chce najmä teraz, keď prichádza mladá generácia, ktorá sa pritom tomu novinárstvu až tak nevenuje, berie to ako džob, tak tie slová len tak plynú a každý si tvrdí čokoľvek a nie je to vyvážené nejakou skúsenosťou alebo cenou. Tá skúsenosť z toho námestia bola pre mňa aj v tom, že to, čo hovorím, nie je len tak, že si za tým musím stáť, nech to stojí čo to stojí, v tomto prípade nech to stojí aj fyzický útok. Dni potom som sa musel rozhodovať, či budem pokračovať v tom istom tóne, v tom istom presvedčení a názore a v tom istom spôsobe písania. Rozhodol som sa samozrejme, že budem, ale bola to dobrá skúsenosť, pretože to ukázalo, že pravda má svoju cenu.“ Na jeseň 1994 nastúpila k moci tretia Mečiarova vláda, a vysielanie Slobodnej Európy sa samozrejme venovalo tomu, čo sa vtedy v krajine dialo. A ukázalo sa, že fyzický útok na novinárov Slobodnej Európy na jar 1994 bol predzvesťou ešte dramatickejšieho vývoja v celej krajine. Ľuba Lesná: AUDIO: „Najmä v polovici 90. rokov to bolo nezastupiteľné, pretože videli sme tu, zažili sme to všetci, v tej polovici 90. rokov, počas tretej vlády Vladimíra Mečiara, že štátny orgán, teda Slovenská informačná služba, podľa dostupných dôkazov, zverejnených, sa podľa všetkého usiloval o zvrátenie demokratického systému, pretože sa podľa všetkého podieľal na niekoľkých teroristických činoch, ten najznámejší je samozrejme únos Michala Kováča mladšieho.“ V tom čase boli tajnou službou sledovaní aj viacerí novinári, vrátane tých zo Slobodnej Európy. Podľa Ľuby Lesnej sa tým však novinár nesmel nechať vyviesť z miery, inak by nemohol robiť svoju prácu. AUDIO:“Keby si to človek alebo keby som si ja to pripúšťala a venovala sa tomu, tak asi by som sa alebo zbláznila alebo prestala písať. Takže ja som to vedome sa tvárila, že to nevidím, nepočujem, nevšímam si.“ Zmeny po roku 1998 Väčšina najmä európskych redakcií Slobodnej Európy prechádzala v 90-tych rokoch aj značnými formálnymi zmenami. Namiesto vysielania na stredných a krátkych vlnách sa hľadali partnerské stanice v domácich krajinách. Tak bola napríklad v Litve, Lotyšsku a Estónsku zriadená spolupráca so verejnoprávnym rozhlasom a spravodajské bloky Slobodnej Európy začali preberať najdôležitejšie stanice. Zároveň sa vysielanie prispôsobovalo čo do dĺžky, namiesto hodinových programov sa robili kratšie vysielania, a časť vysielania sa z večera presunula ráno. Nepokojná politická situácia na Slovensku viedla k tomu, že slovenská redakcia sa podobným smerom začala uberať so značným oneskorením až v období po roku 1998, a že tak bolo ťažšie vstúpiť na fungujúci rádiový trh. Nepodarilo sa uskutočniť spoluprácu so Slovenským rozhlasom, a to pre nezáujem vedenia verejnoprávneho rozhlasu. Vysielanie tak zostávalo iba na stredných vlnách, čo bolo časom pociťované ako problém. Od roku 2001 Slobodná Európa obmedzila vysielania na stredných vlnách a začala vysielať aj v poludňajších a podvečerných hodinách s troma regionálnymi stanicami, nitrianskym N-Rádiom, košickým Rádiom Kiks a žilinským Rádiom Frontinus. V roku 2002 bola vysielanie rozšírené aj o krátky ranný blok, a bola dohodnutá aj spolupráca s Rádiom Twist. Oproti iným redakciám Slobodnej Európy však nebola spolupráca so slovenskými domácimi stanicami na dostatočnej úrovni. Lepšie fungovala internetová stránka Slobodnej Európy, ktorú spravovali samotní redaktori. Milan Žitný však poukazuje na zvláštny paradox. AUDIO:“Odkedy sme mali internetovú stránku, odvtedy na ňu chodili novinári z iných médií. Niektorí sa priznali, že čerpali u nás nápady, iní potrebovali konfrontáciu názorovú. Zároveň takou zvláštnosťou bolo, že sa nás báli citovať. Málokedy sa objavilo, že toto napísala Slobodná Európa.” Ťažko povedať, s čím tento problém súvisel. Skúsme to spojiť so skúsenosťou, ktorú po páde Železnej opony zaznamenal dlhoročný redaktor Slobodnej Európy a tiež známy historik Jozef Špetko. AUDIO:“Príde mi na um trošku ojedinelý, špecifický slovenský problém. Keď som po prvý raz prišiel do Poľska do Wroclavi na jednu akciu československých a poľských disisdentov v novembri 1989, videl som obrovskú radosť ľudí, Poliakov, ktorí videli po prvý raz redaktorov Slobodnej Európy. Keď som prišiel po prvý raz do Prahy na rozhovor do Československej televízie, tak keď v recepcii dáma zistila, že som redaktor Slobodnej Európy, zavolala ešte aj kuriča. Keď som prišiel po prvý raz do Bratislavy, tak som zistil, že mi ľudia buď nadávajú, alebo ich to nezaujímalo, že som pracoval v tejto inštitúcii.” Výhľady nezávislej žurnalistiky, a tiež „Čo pre Vás znamená Slobodná Európa?“ Na záver sme sa dlhoročných zamestnancov i spolupracovníkov Slobodnej Európy opýtali na dve veci: ako vidia vyhliadky nezávislej žurnalistiky na Slovensku, a čo sa im vybaví, keď sa dnes povie Slobodná Európa? Tu sú aspoň niektoré z mnohých odpovedí, ktoré sme zaznamenali. Imrich Kružliak. AUDIO: „Keď sa povie Slobodná Európa, v mojich očiach to vyvolá nádej. Nádej po zrútení sa totality. My sme stále žili v tom, že žiadna totalita nemôže trvať ako tri generácia, že sa to jedného dňa zlomí. Len sme si kládli veľký otáznik, čo po tejto totalite?“ Michal Želiar. AUDIO:“To je, ako keď v zapáchajúcej izbe otvoríte obloky. Tak aj my sme boli takým oblokom do sveta. A nielen do sveta, že sme teraz v cudzine... To aj oni mali všelijakých Zikmundov a Hanzelkov, ktorí chodili po svete a im vynikajúce reportáže robili. Ale tuto bolo čosi viac. To bol boj svetonázorov. A ja si myslím, že bez tejto Slobodnej Európy by sa nebolo stalo to, čo sa stalo v Nežnej revolúcii.” Agneša Kalinová. AUDIO: „Dodnes mám pocit vďačnosti, že Američania poskytli platformu, kde sa mohla povedať pravda o Československu, ktorá sa tam nesmela povedať.“ Pavel Pecháček. AUDIO: „Mě napadne ta práce, ten zájem a usilovná práce o to, pomoci zlikvidovat totalitu. Ne tím způsobem, že budu navádět lidi, dělejte tohle nebo tohle, ale budu ty lidi doma, v Čechách, na Moravě, na Slovensku informovat pravdivě. A na základě těchto pravdivých informací ať si národ doma rozhodne – a to se taky stalo, zaplať Pán Bůh.“ Ivan Cikl. AUDIO: „Pre mňa to znamená kus môjho vlastného života, po ktorom som túžil, a inštitúcia, v ktorej som chcel pracovať pre spoločné dobro našich ľudí.“ Miroslav Neoveský. AUDIO: „Ja som chápal moje pôsobenie v Slobodnej Európe ako paradox. My sme pracovali na tom, aby sme neboli potrební.“ Výhľady nezávislej žurnalistiky a Milan Žitný. AUDIO:“Nezávislá žurnalistika na Slovensku je aj dnes pre mňa prakticky neexistujúcim pojmom. To, čo dnes na Slovensku možno pomenovať nezávislou žurnalistikou, je veľmi malá komunita novinárov, z médií tam môžem zaradiť vlastne iba týždenník Domino fórum. Je to všetko v rukách majiteľov a čo sa týka verejnoprávnych inštitúcií stále v rukách politických strán, takže o nezávislosti je veľmi ťažké hovoriť.” Štefan Hríb. AUDIO:“Na Slovensku byť nezávislý novinár a nezávislé médium je aj 14 rokov po roku 1989 strašne veľká výzva, a v tomto som ja dosť skeptický, že by sa to v nejakom dohľadnom čase malo zmeniť. Myslím si, že to bude ešte trvať možno niekoľko desiatok rokov, kým tu vzniknú silné média, ktoré si budú môcť dovoliť byť naozaj nezávislé. Dovtedy to budú také ostrovčeky, ktoré dúfam že reprezentuje Domino fórum a doteraz reprezentovala RFE, v ktorých sa budú ale vytvárať iba predpoklady, aby nezávislá žurnalistika na Slovensku vznikla.” Ivan Hoffman. AUDIO:“Myslím si, že novinári budú stále pod tlakom – veľmi silným politickým, ale čoraz silnejším tlakom komerčným. Myslím si, že robiť naozaj slobodnú novinárčinu, to bude boj s lobbystami všetkého druhu. Ak niekto bude do budúcnosti takú prácu robiť, tak skoro ho ľutujem, že nemá takú skúsenosť ako my, z toho minulého režimu.” Mária Hlucháňová. AUDIO:“Že je to rozhlasová stanica, ktorá má skutočne významné postavenie, čo sa týka objektívneho, nadstraníckeho pohľadu aj na tie veľmi nepríjemné kauzy a situácie v slovenskej spoločnosti.” Otto Machač. AUDIO:“Bol som rád, že som bol pri tom.” Olga Valeská. AUDIO: „Je to výchova k demokracii a svobodě.“ Ján Šalgovič. AUDIO: „Keď sa povie Slobodná Európa, vybavia sa mi dve slová. Vnútorná, osobná nezávislosť a demokracia.“ Ľuba Lesná. AUDIO: „Šírenie demokracie. A je mi ľúto, že Slobodná Európa končí, lebo si myslím, že táto rola ešte nie je celkom dokončená.“ Milan Žitný. AUDIO:“V prvom rade nezávislosť, úžasná šírka slobody tvorby, výberu tém, spracovania poznámok, analýz, komentárov. To som videl u mojich kolegov z iných médií, že nemali taký priestor, aký sme mali celý čas my. A vidím – a to je to pesimistické – že až tak veľmi im to nechýbalo.” Štefan Hríb. AUDIO:“Vynorí sa mi v mysli západná žurnalistika, vynoria sa mi v mysli skvelí ľudia, s ktorými som mal šancu sa stretnúť a vynorí sa mi v mysli výborná škola života pre mňa osobne.” Ivan Hoffman. AUDIO:“No, mne sa vybaví sloboda.” Audio - Zvučka Slobodnej Európy Program Slobodná Európa 1951-2003 sa končí. Autorsky ho pripravili Daniel Raus a Daniel Bútora. Rozlúčime sa s Vami slovami modlitby, ktorou pred vyše polstoročím poslucháčom pozdravil v prvom pravidelnom vysielaní Imrich Kružliak. Takto ju prečítal po 52-och rokoch. AUDIO: „Zmiluj sa nad nami, Bože, a požehnávaj nás. Nech zažiari Tvár Tvoja nad nami, tak, aby poznali na zemi cestu Tvoju, medzi všetkými národmi spasenie Tvoje. Nech Ťa oslavujú národy, Bože, nech Ťa oslavujú všetci ľudia. Požehnaj nás Boh a strachujte sa pred ním všetky končiny zeme“