|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 6. júl 2008 |

|
|
![[domaca politika]](/images/balktitle.gif)
|
19. jún 2003
|
Nezmyselná vojna v Bosne, alebo pohľad do budúcnosti
|
Anna Šišková
|
Nasledujúci príbeh nie je v Bosne ničím nezvyčajný. Je o dvoch ľuďoch, ktorí boli pred vojnou najlepší kamaráti. Počas konfliktu sa každý ocitli v inom tábore. O ich priateľstve, vojne a živote dnes sa s nimi porozprával korešpondent Slobodnej Európy v Bosne Alen Bajramovič.
Dedina Miljanoviči sa nachádza asi sedem kilometrov od mesta Goražde, ktoré kedysi bolo jedným z troch oblastí východnej Bosny, chránenej jednotkami OSN. Počas vojny boli Miljanoviči na frontovej línii, najskôr dedinu kontrolovali Srbi, neskôr padla do rúk bosnianskej armády. Vojna, ako inak, hlboko zasiahla do života dedinčanov. Jedni sa pridali na stranu Srbov, druhí Bosniakov. Susedia, ktorí dovtedy žili v zhode a porozumení, si navzájom podpaľovali domy a ničili majetok. Celé štyri roky sa kamaráti na seba pozerali cez ďalekohľady ostreľovačských pušiek. Jovan Jovanovič sa narodil v roku 1967 a v dedine strávil celé detstvo.
„Mal som kamarátov Srbov i Bosniakov. Vtedy bolo jedno, akej sú národnosti, alebo aké je ich vierovyznanie. Mal som veľa kamarátov Bosniakov."
Muhamed Bukva bol Jovanov výborný kamarát od detstva. Roky pred vojnou v ňom vyvolávajú nostalgické spomienky.
„Vždy sme sa počas sviatkov navštevovali. Prichádzali ku nám počas Bajramu. Mal som celý rad kamarátov Srbov, s ktorými som chodil von. Medzi nimi bol aj najlepší kamarát zo školy Jovan Jovanovič, tomu som veril najviac. Chodili sme spolu do školy, do barov, na rôzne oslavy, na dedinské zábavy.“
Počas vojny sa obaja kamaráti ocitli každý na inej strane fronty. Na prvé dni vojny spomína Jovan Jovanovič:
"Každý sa ocitol na nejakej strane. Ja som išiel do armády so svojimi, a Muhamed so svojimi. Bolo mnoho ťažkých momentov, na oboch stranách. Vojna nikomu nič dobré neprináša. Len biedu a utrpenie.“
Obaja, Jovan i Muhamed na seba podľa vlastných slov veľa mysleli. Muhamed si spomína najmä na hlad, keďže humanitárna pomoc prichádzala sporadicky:
„Myslel som na svojho kamaráta. Či má niečo lepšie ako ja, kde je. Je vôbec? Nikto mi vtedy nemohol povedať, či áno, alebo nie. Stále som sa sám seba pýtal a odpovedal si. Je tam môj kamarát? Má niečo na jedenie? Myslí na to, či ja mám čo jesť?"
Jovan aj Mohamed si boli pri vypálení každej guľky vedomí, že na druhej strane môžu zabiť kamaráta. Ako by sa správali, keby sa počas vojny stretli v tvárou v tvár? Hovorí Jovan Jovanovič:
„Čo by sa stalo, keby som stretol kamaráta, držiac v rukách zbraň? Bol som ozbrojený, ja ako vojak srbskej armády a on ako bosniansky vojak. A ak by sme sa stretli, ako by sme reagovali? Podali by sme si ruku? Objali sa? Pobozkali sa? Strieľali by sme po sebe? Môžem hovoriť iba za seba, ale som presvedčený, že aj on by vám to povedal. Nemohli by sme po sebe strieľať, aj keď bola vojna. Obdobie nášho priateľstva bolo dlhšie ako vojna.“
Muhamed Bukva:
„Pamätajúc si život pred vojnou a to, že sme boli dobrí kamaráti a susedia, určite by sme dospeli k rovnakému záveru. Položili by sme zbrane, posadili sa, pozdravili a rozprávali sa a potom by každý išiel na svoju stranu.“
Dnes sú Jovan a Muhamed opäť spolu. Bosniaci a Srbi sa vrátili do svojich vypálených domovov. Po štyroch rokoch vojny im je jasné, že dosiahli iba chudobu a deštrukciu.
„Boli to najlepšie roky nášho života a my sme ich premárnili, namiesto toho, aby sme niečo dosiahli pre svoju budúcnosť. Obom nám je jasné, že ani jeden za tú vojnu nemôžeme. Boli sme iba zrnká prachu, ktoré, ako hovoria ľudia, vietor zavial každé na inú stranu. Nemohli sme nič predpovedať, ani meniť. Vojna bola najväčším nezmyslom. Nikdy by som už zrejme nikdy nepostavil do situácie, aby musel zabíjať, alebo aby bol
zabitý. Keby to bolo teraz, všetko, čo by som mal, by som dal do tašky a odišiel tam, kde je mier, kde nikto nemyslí na vojnu, tam, kde nie je.“
Bývalí nepriatelia si teraz opäť pomáhajú vystavať domy. Hovorí Muhamed Bukva:
„Všetko čo bolo podpálené, srbské domy Bosniakmi a bosniacke domy Srbmi. To sa teraz pokúšame opäť spoločne vybudovať.“
Obyvatelia dediny Miljanoviči sú opäť spolu. Spoločne opäť oslavujú Bajram a Vianoce. Ich deti sa spolu hrajú a chodia do školy. Tradíciu odpúšťania a zmierenia mnohí považujú za nepochopiteľnú. Jovan Jovanovič je však presvedčený, že v Bosne môže každý žiť v mieri.
„Musíme sa pozerať do budúcnosti, vybudovať si lepšiu budúcnosť pre nás, naše rodiny a našich potomkov. Musíme sa správať tak, aby sa nezopakovalo to, čo sa stalo nám. Ani nám, ani našim deťom.“
Alen Bajramovic, Anna Šišková, Slobodná Európa
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|