Hlas Ameriky	Dnes je piatok, 16. máj 2008       17. november 2001 Mám dôvod si myslieť... Štefan Hríb Presne pred dvanástimi rokmi sa konal pokojný sprievod študentov pražských vysokých škôl, ktorí snívali o slobode. Chceli prejsť komunistickou Prahou, aby ju upozornili, že žije spútaná neľudským režimom. Zasiahlo však ministerstvo vnútra, ŠtB a špeciálne jednotky. Na Národní tříde tiekla krv z hláv, holé študentské ruky boli konfrontované s obrnenými transportérmi, slzotvorným plynom, obuškami a päsťami. Ten strašný pohľad na deti, bité vlastnou políciou, vtedy pohol svedomím národa. Divadlá vstúpili do štrajku, vysoké školy sa zmenili na miesta solidarity a postupne sa pripojili aj ďalší. Bol November 1989 a tuhý komunizmus v Československu sa začal rozpadávať. Bolo to presne pred dvanástimi rokmi. A ja mám dôvod si myslieť, že odkaz tých dní a mesiacov sa ešte stále nenaplnil. Áno, máme slobodu. Môžeme čítať knihy, ktoré boli zakázané, môžeme cestovať cez hranice, ktoré boli zadrôtované, môžeme slobodne voliť, máme slobodu slova i svedomia, politickí väzni sú už iba spomienkou a aj ruské tanky sú už dávno preč. Napriek tomu cítim, že čosi sa nám nepodarilo. A nemyslím teraz na zlých politikov, ktorých si príliš často sami volíme, ani na ekonomické problémy, ktorými sme kvôli 40 rokom komunizmu museli a ešte budeme musieť prejsť. A nemyslím dokonca ani na minulosť, s ktorou sme sa nedokázali vysporiadať, takže stále nie je zrejmé, kto bol za ten 40 ročný útlak zodpovedný. Myslím teraz na étos Novembra, ktorý tu bol a už nie je. Samozrejme, každá zmena režimu, podobná pádu komunizmu, vyvoláva ilúzie. Aj pred 12 rokmi mnohí verili, že prosperita príde okamžite, že odteraz už budú politici slušní, že problémy buď nebudú, alebo sa budú riešiť samé od seba. Tieto ilúzie rýchlo padli, a je to tak dobre, pretože žiť v realite je omnoho cennejšie, než lietať vo vzdušných zámkoch. Keď hovorím o étose Novembra 1989, myslím na niečo iné. Myslím na vtedajšie odhodlanie zmeniť pomery, v ktorých žijeme, myslím na vtedajšiu snahu zastaviť lož, ktorá tu vládla desiatky rokov, a myslím na vtedajších ľudí, ktorí to všetko garantovali svojim životom, nasadením a charakterom. Pojem, ktorý ma na popis vtedajšej atmosféry vždy znova napadá, je „nezištnosť“. Iste, už vtedy boli v kútoch naštartovaní kariéristi, ktorí chápali November najmä ako cestu k postom a peniazom. Už vtedy sa zoraďovali komunisti a vymýšľali, ako si pod inými menami vezmú späť to, o čo práve pádom režimu prišli. A už vtedy sa kdesi schádzali aj nacionalisti, ktorí snívali o štáte na svoj obraz napriek opačnej vôli väčšiny. Títo všetci nekonali nezištne. Ale títo všetci nerobili November 1989. Ten je spojený so študentmi, ktorí z čistého idealizmu chodili po celom štáte, aby o jednoduchej pravde presviedčali jednoduchý ľud, s hercami, ktorí vymenili teplé javiská za nehostinné fabriky, aby tam získavali podporu robotníkov, s dievčatami, ktoré sa dobrovoľne hlásili, aby na OF a VPN dvíhali telefóny, s dobrovoľníkmi, ktorí tam celé mesiace pomáhali bez akéhokoľvek platu, so šoférmi, ktorí opustili svoje zamestnania, aby mohli svojim dielom prispieť ku zmene, a áno, aj s vtedajšími politikmi, ktorí snívali o lepšej krajine. Václav Havel je dnes súčasťou pokazenej českej politiky, a je to tak občas aj jeho vlastným pričinením. Ale vtedy, pred 12 rokmi, vdýchol tento muž celému dianiu takého ducha, akého tu nebol schopný nikto. Nad mocou, kariérou a peniazmi vtedy stála úprimná snaha o život v pravde. Dnes sa to zdá naivné, ale vtedy to tak bolo. Podobne Fedor Gál, často vysmievaný líder naivnej VPN. Lenže tento muž si už v roku 1991 trúfol verejne a nahlas povedať, že Mečiar, ten milovaný tribún slovenského ľudu, podvádza a klame. Nebolo to výhodné, nebolo to pragmatické, nebol to kompromis s menším zlom - bola to „len“ pravda. Gál musel pred nenávisťou odísť do Prahy, Mečiar sa stal na dlhé roky premiérom. Ale pravdu mal ten, ktorý ju odvážne vyslovil. November 1989 bol naozaj o nezištnosti. A ja, keď vidím správanie sa väčšiny dnešných politikov, mám dôvod si myslieť, že práve tento jeho odkaz naozaj nebol naplnený. Kto dnes robí politiku preto, že chce zmeniť pomery k lepšiemu a nemyslí pritom na peniaze či vlastnú moc? Kto dnes píše články, moderuje televízne diskusie či rediguje noviny preto, aby kontroloval moc a nie preto, aby sa na nej podieľal? Kto dnes koná nezištne? Koľko je takých ľudí v politických stranách, ale aj v médiách či treťom sektore? Ak nám tu predsa len čosi z étosu toho uzimeného Novembra 1989 ostalo, potom je to vedomie, že nám čosi podstatné z neho strašne chýba.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...