|
|
| |
|
Dnes je streda, 9. júl 2008 |

|
|
![[domaca politika]](/images/poltitle.gif)
|
20. apríl 2002
|
Mám dôvod si myslieť
|
Marián Leško
|
O zastupiteľskej demokracii sa dá povedať, že funguje vtedy, keď sa zvolení činitelia usilujú odviesť svoju prácu čo najlepšie, aby sa mohli uchádzať o znovuzvolenie. Ak sa o znovuzvolenie uchádzajú aj činitelia, ktorí počas svojho predchádzajúceho pôsobenia spôsobili katastrofu, mám dôvod si myslieť, že sa základný princíp samosprávnej demokracie neuplatňuje. Tentoraz nehovorím o predsedovi HZDS, ale o podpredsedovi parlamentu a podpredsedovi SOP Igorovi Presperínovi.
Pred niekoľkými dňami sa jeho meno dostalo do médií v dvoch súvislostiach. Najskôr vtedy, keď verejnosti oznámil, že zvažuje možnosť svojej kandidatúry na funkciu primátora Banskej Bystrice. A o niekoľko dní sa dostal do novín z toho dôvodu, že vystupoval ako svedok v prípade mimoriadne úspešnej podvodníčky, ktorej obeťou bol nielen primátor Presperín, ale aj Banská Bystrica. Tento prípad je zaujímavý aj z toho hľadiska, lebo dáva predstavu, ako si pán Presperín robil svoju primátorskú robotu.
Na jar roku 1998 chcelo krajské mesto stavať obytné domy, a preto potrebovalo peniaze. Tie im za províziu ponúkla istá pani Zuzana I. Primátor Presperín podľahol čaru jej osobnosti natoľko, že jej v máji vyplatil 10 miliónov korún z peňazí mesta, a ešte aj podpísal záručnú zmenku na 109 milióna korún. Podnikateľka Zuzana mu za to sľúbila, že do konca júna dostane Banská Bystrica 100 miliónov v hotovosti. Lenže peniaze nenabehli na účet mesta v júni, ani v septembri, ba ani v decembri 1998. Primátor Presperín a jeho ľudia podali trestné oznámenie na podvodníčku až po šiestich mesiacoch od chvíle, keď nedodržala svoj záväzok voči mestu. Pretože vtedy už bola stíhaná aj za ďalšie trestné činy, polícia obvinenú Zuzanu zadržala. V čase, keď už pán Presperín spoľahlivo vedel, že naletel podvodníčke, a že tým spôsobil mestu škodu 10 miliónov korún, novému primátorovi Jánovi Králikovi pred poslancami mestského zastupiteľstva povedal: „Ak nájdeš dostatok osobnej i politickej odvahy, tak 110 miliónov pre rozpočet mesta je pripravených s firmou, ktorú oznámim až vtedy, keď povieš.“ Pritom veľmi dobre vedel, že osoba, ktorá mala spomínaných 110 miliónov pripraviť, sedí vo vyšetrovacej väzbe. Tak ako sa Igor Presperín správal v tomto prípade, správal sa aj ako primátor mesta...
Vo funkčnom období, ktoré sa začalo v roku 1994, rozbehol rozsiahle investičné akcie, ktoré mali naplniť jeho predvolebný slogan „Prosperita s Presperínom.“ Podobne ako jeho kolega Schuster v Košiciach ani primátor Banskej Bystrice nepripravil reálny plán ich financovania. V januári 1999, dva mesiace po prechode pána Presperína z funkcie primátora do kresla podpredsedu parlamentu, Slovenská sporiteľňa oznámila, že Banská Bystrica nie je schopná splácať svoje záväzky voči nej. Keď sa ozvali aj ďalšie banky a inštitúcie, vyšlo najavo, že celkové záväzky mesta predstavujú sumu 1,3 miliardy korún. Dlh na jedného obyvateľa Banskej Bystrice narástol do výšky 12 516 korún, čo bol slovenský rekord. Po dvoch mesiacoch exekútor obstavil mestu všetky účty s výnimkou sociálneho. Mestské služby preto nemohli robiť ani zimnú údržbu, čo vtedy okrem občanov veľmi kritizoval aj jeho bývalý primátor: „Mrzí ma, že toto mesto stratilo čistotu a určitý šmrnc. Vyhovárať sa donekonečna, že nie sú finančné prostriedky, sa jednoducho nedá,“ povedal človek, ktorý to všetko spôsobil...
Jeho nástupcovi Jánovi Králikovi trvalo tri roky, kým ako-tak zreparoval finančnú situáciu metropoly stredného Slovenska. Podarilo sa mu to iba za takú cenu, že sa výdavky Banskej Bystrice dostali pod tvrdú kontrolu jej hlavného veriteľa. Za štyri roky „prosperity s Presperínom“ zaplatí mesto pätnástimi rokmi s krízovým režimom. Keď sa primátor Králik dozvedel, že Igor Presperín hodlá znovu kandidovať, povedal vetu, ktorá je naozaj výstižná: „Myslím si, že niektorí páchatelia sa vracajú na miesto činu...“ Už len samotný fakt, že pán Presperín mieni kandidovať, pôsobí ako nevydarený vtip. Úplnou paródiou na samosprávnu demokraciu by bolo, keby vo voľbách uspel. Ale napokon, prečo nie. Ak je občan odhodlaný trestať svojou voľbou samého seba, má na to právo. Nielen vo voľbách parlamentných, ale aj komunálnych.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|