Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       17. august 2002 Mám dôvod si myslieť Marián Leško Na budúci týždeň sa oficiálne začne to, čo neoficiálne prebieha už prinajmenšom pol roka. Volebná kampaň so všetkým, čo k nej patrí, teda s mítingmi, billboardami, marketingovými podujatiami, vzájomnými útokmi, urážkami i ďalšími atrakciami trvá tak dlho, že mnohí jej začiatok vítajú s úľavou ako začiatok jej konca. Masovo rozšírené želanie, aby to už konečne bolo za nami, ako keby dávalo za pravdu známemu sloganu, že je lepší aj hrozný koniec ako hrôza bez konca. Ponosy na kampaň a na otravných politikov, hoci sú pochopiteľné, by však nemali prekryť dôležitú vec. Verejní činitelia, aktivisti tretieho sektora a voličsky angažovaní občania majú už len štyri týždne na to, aby výsledkom kampane nebol hrozný koniec, ktorý by sa dal napraviť najskôr po štyroch rokoch. Mám totiž dôvod si myslieť, že tak ako predchádzajúce parlamentné voľby, aj v poradí piate nie sú len rutinnou demokratickou procedúrou, ktorou občania rozhodnú iba o novom pomere politických síl, ale udalosťou, ktorá rozhoduje o krajine. Zakladateľské voľby v júni 1990 rozhodovali, či sa krajina začne transformovať a či to bude transformácia, akú česko-slovenská federácia potrebuje. Vďaka okolnosti, že vtedy dalo svoj hlas Verejnosti proti násiliu a KDH dohromady 1 640 067 voličov, spustilo sa to, čo bolo nevyhnutné – reformy demontujúce padlý socializmus. Faktom je, že obe víťazné strany za svoje transformačné úsilie hneď v ďalších voľbách zaplatili. Pokles výroby, miezd a spotreby o 25 percent spôsobil, že následníci VPN sa vôbec nedostali do parlamentu a KDH stratilo viac než polovicu svojich voličov. Vo voľbách v roku 1992 uspeli predovšetkým subjekty, ktoré občanom hovorili najmä to, čo radi počúvali – že transformačné náklady nemuseli byť také vysoké, že krajine by sa darilo oveľa lepšie, keby si mohlo spravovať svoje veci po slovensky, a nie federálne. Hnutie za demokratické Slovensko a Slovenskú národnú stranu vtedy podporilo 1 393 152 občanov. Pretože subjekty, ktoré reprezentovali reformy, kandidovali osobitne a teda proti sebe, napokon vo voľbách prepadli, čím v druhom skrutíniu poskytli HZDS a SNS dodatočné mandáty, aby mohli rozdeliť štát. Najdôležitejší politik tohto zoskupenia však mal o vládnutí natoľko svojské predstavy, že sa SNS i HZDS rozpoltili, takže v marci 1994 dostali šancu ostatné strany. Moravčíkov kabinet, ktorý mohol pokojne vládnuť až do leta 1996, pod tlakom SDĽ odhlasoval predčasné voľby. Za pol roka, ktorý mala Moravčíkova zostava k dispozícii, nemohla zmeniť nič zásadné – iba prevziať na seba masovú nespokojnosť so stavom krajiny. Voľby v roku 1994 rozhodovali, či zostava podobná Moravčíkovej dostane šancu pokračovať, alebo sa správa vecí verejných vráti k HZDS a SNS. Napriek tomu, že hnutie pána Mečiara a strana pána Slotu získali spolu len 1 160 847 hlasov, mohli vládnuť ďalej, lebo im to umožnili voliči, ktorých stratila SDĽ a získalo Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska. Tak málo stačilo na to aby nastala éra vrcholného mečiarizmu, ktorá zasadila ťažké údery právnemu štátu, demokracii, politickej kultúre, bezpečnostnej i európskej integrácii Slovenska. Ani po štyroch rokoch vládnutia blok HZDS a SNS svojich voličov nestratil, naopak, volilo ho viac - presne 1 211 942 občanov. Odísť od moci musel preto, lebo v roku 1998 iné politické strany zmobilizovali spoločnosť natoľko, že ich podporilo až 1 952 970 voličov. O rok neskôr prezidentské voľby ukázali pokles podpory pre vládnu koalíciu a minulý rok voľby regionálne naznačili, že pomer síl sa môže obrátiť. Aj keď dnes situácia nie je taká dramatická, ako ešte pred pol rokom, tak nie preto, že by tu rástla podpora strán, ktoré dostali Slovensko pred bránu NATO a Európskej únie. Situácia nevyzerá dramaticky, lebo SNS a HZDS sa rozdelili na konkurujúce si dvojice. Aby to malo svoje následky, musia prísť k urnám voliči ostatných strán... Milan Lasica pred desaťročím napísal, že sa už nevie dočkať takých volieb, pred ktorými mu bude jedno, kto sa dostane k moci, „lebo budeme mať istotu, že nijaká politická zmena nemôže podstatne ohroziť to základné – náš slobodný a dôstojný život“. Žiaľ, pán Lasica sa takých volieb nedočkal ani v tomto roku. Keby prišli k urnám všetci, ktorí si želajú to čo on, potom by sme sa ich mohli dočkať. Možno už nabudúce.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...