|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008 |

|
|
![[domaca politika]](/images/poltitle.gif)
|
31. október 2002
|
Mečiarove amnestie: "Never ending story"
|
Milan Žitný
|
Vládna koalícia z uplynulého volebného obdobia posunula v balíku nevyriešenej či problematickej legislatívnej agendy svojej nástupkyni aj tzv. Mečiarove amnestie, ktoré KDH trikrát navrhlo zrušiť ústavným zákonom, ale nenašlo podporu u partnerov z SDĽ a SOP. Ani teraz sa takýto legislatívny zámer nedostal do balíka pripravovaných zákonov vládnej koalície, preto kresťanskí demokrati oznámili, že svoj návrh podajú ich poslanci do parlamentu sami. Po reakciách koaličných partnerov, že ide o mrhanie časom, pretože koalícia nedisponuje potrebnou ústavnou väčšinou - čo bol podľa tlačových agentúr argument premiéra Dzurindu - alebo dokonca že ide o propagandistický ťah KDH - taká bola reakcia SMK - podal návrh ústavného zákona podpredseda KDH Daniel Lipšic ako minister spravodlivosti na pripomienkové konanie do vlády.
Minister Lipšic neurobil zlý politický krok, keď podal návrh ústavného zákona do vlády, aj napriek tomu, že zákon nie je súčasťou pripravovaných legislatívnych zmien, na ktorých sa koalícia dohodla. Je to lepší ťah, než keby sa KDH pokúšalo ísť cestou poslaneckého návrhu, spomenuté obvinenie z propagandy stráca zmysel. KDH dáva týmto krokom dostatočne jasne najavo, že mu nejde o propagandu, ale o morálku a Mečiarove amnestie považuje za vrchol nemravnosti a právny nihilizmus. Tým, že návrh predkladá rezort spravodlivosti, dostáva tento problém ešte väčšiu váhu a koaliční partneri budú musieť už na vládnej úrovni zaujať k návrhu ministra jasné politické stanovisko, ktoré má iba dve možnosti - podporiť alebo zamietnuť. Členovia vlády budú sotva môcť argumentovať tým, že takýto návrh nenájde v parlamente podporu 90 hlasov, lebo by sa tiež správali nemravne. Pravdou však tiež zostáva, že Lipšic môže rátať maximálne so 78 hlasmi, ktorými disponuje vládna koalícia. A tu sa črtá vláde istý problém.
Mečiarove amnestie z roku 1998, súvisiace so zavlečením Michala Kováča mladšieho do cudziny v auguste 1995 a so zmarením referenda v máji 1997, sú podľa ministra Lipšica neštandardné a nezodpovedajú princípu právnej istoty, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu. Túto argumentáciu je vhodné oprieť aj o existujúce odborné názory významných právnych autorít, na ktoré sa minister Lipšic odvoláva.
Ak by si vláda osvojila takúto argumentáciu a posunula by návrh ústavného zákona do parlamentu, vystaví sa reálnemu riziku, hraničiacemu s istotou, že návrh neprejde. Bez podpory časti opozície má vláda fiasko zaručené. Ak by vládnej koalícii veľmi záležalo na prijatí ústavného zákona, musela by pred rokovaním v parlamente ponúknuť určitej časti opozície primeraný obchod. Koalícia však povedala, že zrušenie amnestií nie je pre všetkých jej členov rovnakým morálnym a právnym problémom, ako pre KDH, takže pokus o obchodovanie s klubmi opozície, prípadne len s vytipovanými, minimálne dvanástimi jej poslancami, zostane hlavne na klube KDH. Takúto koncovku s úspešným šach-matom Mečiarovým amnestiám si vie sotva kto predstaviť, pretože samotný obchod by sa stal prejavom nemravnosti.
Vláda pritom veľa neriskuje, ak jej neprejde návrh ústavného zákona o zrušení amnestií, nebude pre ňu hanbou, že ju opozícia nepodporila, kvôli tomu vláda nepadne. Iné by bolo, keby zrušenie amnestií malo u verejnosti prvé miesto v rebríčku dôležitosti a všetko ostatné by patrilo medzi podružné témy. Realita je taká, že snahy o postavenie páchateľov zavlečenia občana do cudziny či zmareného referenda sú nekonečným príbehom, ktorý má vysoké šance prežiť aj druhý diel postmečiarovských koaličných vlád. Predstava, že v radoch opozície dôjde azda k renesancii mravnosti a zrušenie amnestií dostane ústavnú podporu, môže byť síce lákavá, ale je pravdepodobná asi tak, ako keby sa Mečiar pomýlil práve pri tomto osudovom hlasovaní.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|