Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       21. december 2002 Mám dôvod si myslieť Marián Leško Ešte v novembri sa zdalo, že k referendu ako poslednému útočisku pred vstupom Slovenska do NATO, sa uchýlia iba Ševcovi komunisti a Malíkovej i Slotovi národniari. Dnes to vyzerá tak, že referendum o členstve podporia aj ďalšie verejne činné osoby. Tie už nebude spájať presvedčenie, že aliancia bola, je a zostane nástrojom svetového imperializmu, ani presvedčenie, že ide o organizáciu, ktorú vymysleli veľké národy, aby dostali malé do svojho područia. Mám dôvod si myslieť, že jediné, čo ich bude spájať, je „iba“ presvedčenie, že Slovensko by do NATO vstúpiť nemalo. Prekvapujúce je, že sa k nim pridal aj bývalý predseda KDH Ján Čarnogurský. Na prvý pohľad o žiadne veľké prekvapenie nejde, lebo bývalý disident a popredný politický činiteľ celej ponovembrovej éry sa k vstupu do aliancie odjakživa staval – mierne povedané – zdržanlivo. V prípade Čarnogurského je to prekvapujúce preto, lebo svoj rezervovaný postoj vždy zdôvodňoval istými politologickými argumentmi. Teraz, keď sa sila tých dôvodov úplne stratila, keď stratili akékoľvek opodstatnenie, Ján Čarnogurský by podľa logiky svojho postoja mal povedať, že bol zdržanlivý, ale už nie je, lebo veci sa zmenili. On však vystupuje proti vlastnému stanovisku a je za referendum, z čoho je zrejmé, že svoje stanovisko zastáva bez ohľadu na dôvody. A to je u Jána Čarnogurského prekvapujúce. Takže ešte raz a po poriadku. Na rozdiel od mnohých iných Ján Čarnogurský už za socializmu hlásal, že komunizmus zanikne a súčasné rozdelenie Európy sa prekoná. Ako kresťanský politik neskrýval svoje presvedčenie, že sa rozdelenie Európy na Východ a Západ prekoná preto, „lebo existuje jedna kresťanská Európa od Atlantiku po Ural“. Vždy vychádzal z toho, že Slovensko môže byť pri prekonávaní tohto rozdelenia veľmi nápomocné, lebo má svoj východný aj západný „vektor“. Z veľkého teoretického konceptu vyplynul Čarnogurskému dôležitý praktický záver: Prijatie krajín strednej Európy do NATO nesmie byť príliš rýchle, lebo ich náhle začlenenie do aliancie „by prehĺbilo nedôveru medzi Ruskom a Západom a s veľkou pravdepodobnosťou by viedlo k opevneniu hranice rozdelenej Európy“. Inými slovami, Ján Čarnogurský dlhé roky vravel, že síce je dôležité, aby sa krajiny strednej Európy a teda aj Slovensko stali členmi aliancie, ale že je oveľa dôležitejše, aby sa Východ a Západ zjednotili na kresťanskej báze. A že to bude možné len vtedy, keď rozširovanie NATO nepopudí ani nepodráždi Rusko. Preto v januári roku 1997 v pamätnom talk-show v divadle West niekdajší predseda KDH vyhlásil, že premiér Mečiar, ktorý svojou politikou oddialil pozvanie Slovenska do NATO, „robí správnu politiku, ale nesprávnymi prostriedkami“. Ján Čarnogurský teda bol za naše členstvo v aliancii, ale iba za také, ktoré by Rusku neprekážalo a nepostavilo ho proti Západu. Jeľcinovskému Rusku rozšírenie prekážalo, ale vzťahy so Západom kvôli tomu neprerušilo. Po Jeľcinovi prišiel Putin, potom prišiel aj 11. september, a to, čo sa ešte pred pár rokmi zdalo nemysliteľné, je dnes skutočnosťou. NATO má s Ruskom spoločný orgán, aliancia spolupracuje s Putinom tak, ako ešte nespolupracovala so žiadnym ruským predstaviteľom, takže Moskva dnes akceptuje aj to, čo sa považovalo za vylúčené: členstvo troch pobaltských republík, okrajovej časti bývalého Sovietskeho zväzu, v Severoatlantickej aliancii. Dnes je absolútne jasné, že prijatie Slovenska do NATO, a ani rozširovanie aliancie, nekazí dobré vzťahy medzi Západom a Východom. Výhrady, ktoré Čarnogurský proti členstvu mal, teda stratili akékoľvek opodstatnenie. Lenže namiesto toho, aby povedal, že Slovensko už nemá na zdržanlivosť dôvod, dnes hovorí, že potrebujeme referendum, lebo členstvo v aliancii nás môže „zatiahnuť do medzinárodných konfliktov, ktoré presahujú geopolitický horizont Slovenska“. Ján Čarnorguský bol donedávna politik, ktorý vzbudzoval dojem, že zaujíma stanovisko podľa vlastných dôvodov. Dnes to vyzerá tak, že zaujíma dôvody podľa vlastného stanoviska. Keďže je proti členstvu Slovenska v aliancii, utieka sa k referendu ako k poslednému prostriedku, ktorý ho môže prekaziť.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...