|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008 |

|
|
![[domaca politika]](/images/poltitle.gif)
|
19. september 2003
|
Koalícia si zahráva s dôverou verejnosti
|
Mária Hlucháňová
|
Takmer celé leto bola slovenská verejnosť podrobne informovaná a usmerňovaná v téme interrupcií. Doslova zo dňa na deň sa tento problém vyriešil. Dnes sa ukazuje, že interrupcie boli len akýmsi zastieracím manévrom, a že v pozadí sa už dlhší čas pripravovali oveľa vážnejšie veci. Zmena na poste šéfa Národného bezpečnostného úradu a výmena ministra obrany. "Striedanie" na stoličke ministra hospodárstva prišlo zrejme na program dosť nečakane. Viac už v poznámke Márie Hlucháňovej.
Treba zdôrazniť, že odchody a príchody na úrady podobného typu sú legitímne. Zvyčajne nepredstavujú nejakú zásadnú tému v spoločnosti, či dokonca ohrozenie princípov jej fungovania. Toto konštatovanie možno použiť v prípadoch, ak je personálna zmena dostatočne zdôvodnená a nesprevádzajú ju aj ďalšie nejasnosti. O všetkých troch vyššie spomínaných prípadoch to však momentálne na Slovensku neplatí. Každý z nich má niekoľko otáznikov, ktoré vyslovujú nielen médiá a pozorovatelia, ale čo je horšie, stále s väčšou intenzitou aj verejnosť.
Po prvé, pre občanov je nepochopiteľné, že z vysokých funkcií musia odísť ľudia, ktorým po odbornej stránke nie je vlastne vyčítané nič. Naopak, ich práca je nielen doma ale aj v zahraničí hodnotená veľmi dobre.
Po druhé, až šokujúco pôsobí (v dvoch prípadoch) tajuplnosť dôvodov a rovnako odkazovanie na súvislosti "prísne tajné", či "v štádiu vyšetrovania".
Po tretie, všetky tri prípady nesú v sebe silný politický náboj. Hlboká zainteresovanosť príslušných straníckych centrál do personálnych rošád pôsobí ako studená sprcha pre tú časť verejnosti, ktorá sa s takouto praxou už dávno vyrovnala, a po roku 1998 ju vnímala ako uzavretú kapitolu.
Kombinácia týchto atribútov môže pre hlavných aktérov, predovšetkým premiéra Mikuláša Dzurindu a jeho SDKÚ, priniesť len málo pozitívneho.
Je doslova symbolické v akom časovom horizonte sa celé toto predstavenie odohráva. Na plné obrátky začalo hýbať politickou scénou doslova večer pred príchodom pápeža Jána Pavla II. na Slovensko. Potom na štyri dni akoby mávnutím čarovného prútika opustilo túto krajinu. Neprešiel ani deň od odchodu mimoriadnej návštevy a všetci hlavní protagonisti s rovnako silnou muníciou sa vrátili na svoje pozície. A aby scéna bola dokonalá, verejnosť dostala niekoľko ubezpečení, že štyri dni duchovnej očisty prinesú na Slovensko pokoj. Každý deň potvrdzuje, že išlo len o prázdne deklarácie. Že viacerí z politikov, ktorí z televíznych obrazoviek pôsobili presvedčivo, že chcú veci zlepšiť, že chcú slúžiť veci verejnej, vlastne takí nie sú. Sú obyčajní. Chránia si svoje záujmy, mocenské či ekonomické. Volia taktiku a stratégiu, ktorá často má za cieľ len naplnenie vlastných ambícií či dokonca známky ješitnosti. Ochotne zmenia vlastné pravidlá, ktoré len prednedávnom vyhlasovali za posvätné. Bez mihnutia oka vymenia najväčšieho nepriateľa za najbližšieho spojenca. Stále ich nenormálne láka túžba byť jediný a neomylný. Neodolajú ani pokušeniu pokúsiť sa diktovať svojmu okoliu a razantne potrestať aj vinníkov.
Na mieste je otázka, kde sa stala chyba? Zvolila si verejnosť tých nesprávnych, alebo sa nenašlo len tých pár vhodných a spravodlivých? Je pravdou, že v postkomunistických krajinách je otázka výberu tých správnych ľudí a ich oddanosti demokratickým princípom na dennom poriadku. Je preto logické, že sklamanie verejnosti tam má oveľa väčšiu razanciu a môže smerovať až k dezilúzii.
Mária Hlucháňová, Slobodná Európa
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|