|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 20. júl 2008 |

|
|
![[domaca politika]](/images/poltitle.gif)
|
18. november 2003
|
V západoeurópskych stranách sú frakcie obvyklé, Šimkova platforma v SDKÚ je ale z iného „súdka"
|
Jana Pankovčínová
|
Vnútostranícke pohyby v najsilnejšej vládnej strane premiéra Dzurindu - v Slovenskej demokratickej a kresťanskej únii (SDKÚ) - budú ešte dlho predmetom diskusií po tom, ako odvolaný podpredseda Ivan Šimko cez víkend ohlásil vznik platformy. Čo pojem platforma znamená, aké je jej miesto v západoeurópskej politike a či môže Šimkova iniciatíva vyvolať krízu koalície, to už hovorí Jana Pankovčínová.
V západnej Európe nie sú vnútrostranícke platformy ničím neobvyklým. Nazývajú sa „frakcie". Zvyčajne nevznikajú ako dôsledok sporov medzi najvyššími funkcionármi strany, ale iba ako neformálne zoskupenie tých členov strany - a to nie iba z vedenia, ale aj z regionálnyh štruktúr - ktorí majú odlišné názory na smerovanie strany v jednotlivých programových otázkach. Politológ z Katedry politológie Univerzity Komenského v Bratislave Marek Rybář k tomu dodáva:
AUDIO: „Málokedy majú podobu, že by vznikli len kvôli tomu, aby kritizovali súčasné vedenie za formálne, alebo za rámcové otázky, ako je napríklad dodržiavanie či nedodržiavanie nejakých pravidiel."
Vo všeobecnosti ide teda „frakciám" ako neformálnym zoskupeniam skôr o zmenu smerovania strany výsostne na jej pôde a bez toho, aby bola navonok oslabená. Na Slovensku je to zatiaľ neodskúšaný model - obvykle býva skupina nespokojných jasne pomenovaná a následne zo strany vytlačená či donútená založiť si novú. Tento rys spája viacero postkomunistických krajín:
AUDIO: „SDKÚ a Slovensko nie je ničím špecifické v rámci východnej Európy v tom zmysle, že lojálnosť voči vlastnej politickej strane je veľmi nízka. Politické strany veľmi často sa rozpadávajú, málokedy sa vychádza z toho základného predpokladu, ktorý funguje v západoeurópskych politických stranách, že je potrebné zachovať jednotu strany a že tá rôznorodosť je vnímaná ako niečo dobré, čo môže získať väčšiu podporu voličov."
Aj skupina „platformistov" okolo Ivana Šimka ubezpečuje, že chce zostať v SDKÚ. Netaja pritom ale ani to, že im ide aj o zmenu vedenia a mechanizmov rozhodovania. Je to síce legitímny cieľ, ale stanovy určujú aj rozhodovacie mechanizmy a tiež, že k personálnym zmenám môže dôjsť najskôr o tri roky na riadnom kongrese. Takéto centralizované rozhodovanie je zároveň spoločným znakom väčšiny slovenských politických subjektov:
AUDIO: „Centralizácia je nevyhnutná v každej politickej strane, ale tá miera koncentrácie moci v slovenských politických stranách je mimoriadne vysoká - pokiaľ ide o moc sústredenú do rúk úzkeho vedenia. Ono to súvisí aj s tým, že vodcovia strán sa obávajú, že strana sa rozpadne, tak si chcú zachovať kontrolu."
Vplyv „šimkovcov" je zatiaľ malý - platformu tvorí len zopár poslancov a bývalých politikov bez dosahu na nižšie stranícke štruktúry. Podľa politológa Mareka Rybářa je pritom v životnom záujme oboch skupín v SDKÚ zostať spolu a hľadať kompromisy, inak vo volebnom zápase stratia podporu voličov a prispejú k zminimalizovaniu vplyvu strany ako takej. Zároveň ale poslanci Šimkovej platformy majú silu skomplikovať vládnutie. Koalícia je už beztak v parlamente v menšine a bez hlasov troch nezávislých poslancov zákony nepresadí. Že sa jej to v budúcnosti nemusí dariť, naznačil aj dnešný postoj Ivana Šimka k návrhu rozpočtu pre obranu na budúci rok: Hlasoval proti. Vyjednávania s ním sa tak stanú každodennou záležitosťou nielen pre vedenie SDKÚ, ale aj zvyšok koalície. Marek Rybář k tomu poznamenáva:
AUDIO: „Vyjednávanie koaličnej štvorky bude omnoho komplikovanejšie. Minimálne dôjde podľa môjho názoru k tomu, že rokovania budú zložitejšie, zdĺhavejšie a ťažšie sa bude nachádzať stanovisko k zneniu zákonov, ktoré bude môcť byť podporené."
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|