Hlas Ameriky	Dnes je streda, 9. júl 2008       14. december 2001 Rozpočet nie je rozhadzovačný, ale ani reformný Attila Lovász Štátny rozpočet na rok 2001 bol prezentovaný rezortom financií, ale aj vládou, ako rozpočet reformný. Kapitoly sa tvorili takzvaným mantinelovým systémom. Rezort najprv vyčíslil tzv. obligatórne výdavky, čiže výdavky, ktoré sú ústavou a zákonmi predpísané a štát ich musí splniť. Potom nasledovali fakultatívne výdavky, kde rezort postupoval – vraj – podľa priorít vlády. Ako mantinely si stanovil príjmy a povolenú hranicu rozpočtového deficitu. Vláda, ktorá sa chystá do volieb a mala nespočetné možnosti na populistické výdavky – neúmerným zvyšovaním dôchodkov počnúc, končiac ničím nekrytými výdavkami na mzdy napríklad učiteľov alebo zamestnancov vo verejných službách, nakoniec nepodľahla vábeniu a napokon predložila parlamentu z hľadiska politických záujmov znesiteľný a reálny rozpočet. Ministerka Brigita Schmögnerová: AUDIO: „Vlády obvykle na konci svojho vládnutia rozhadzujú a nesnažia sa udržať fiškálne hospodárenie štátu na primeranej úrovni. V tomto smere sa môžeme pokojne pozrieť do zrkadla.“ Tu musíme dať ministerke Schmögnerovej za pravdu. Tento rozpočet sa totiž nepodobá na rozpočet z roku 1998, ani na chovanie sa tretej Mečiarovej vlády pred voľbami, ktorého dôsledky Slovensko pocítilo veľmi nepríjemne hroziacou finančnou krízou v máji 1999. Keď sa však pozrieme na počiatočné odhodlanie vlády smerovať k čo najmenšiemu deficitu a tým nastúpiť cestu k vyrovnanému rozpočtu, budúcoročný zákon zákonov nie je ani úsporný, ani reformný. Transfery a dotácie podnikateľským subjektom napríklad predstavujú sumu 45 miliárd korún, a to sú peniaze, ktoré dostanú vybrané podniky doslova ako štátnu podporu. Zdôvodnení – a to pekne znejúcich – je dosť, v podstate však nejde o nič iné, ako o podstatu, ktorú definoval poslanec za OKS Peter Tatár: AUDIO: „Štát si pestuje korupciu vybraných záujmových skupín.“ Toto správanie ešte teda nie je minulosťou. Nie je minulosťou ani populistické naháňanie tisícok a miliónov v poslaneckých návrhoch, pri ktorých sa parlament zaoberal účelovými prostriedkami na úrovni miest a okresov – väčšinou peniazmi, ktoré neriešia nič systémovo, vytvárajú len imidž úspešne lobujúceho poslanca vo svojom regióne. K tomu sa ešte pripojila takpovediac legalizovaná možnosť „rozdávať si“, veď na to poslanci mali rezortom vyčlenenú miliardu. Vláda, ktorá priniesla do politiky prijateľnejší politický štýl, ako jej predchodkyňa, vláda, ktorá mala byť vládou zmeny, priniesla rok pred voľbami do parlamentu otvorenú politickú korupciu. Môžeme uznať, že rezort asi nemal veľmi na výber, veď poslanci každý rok prichádzajú s podobnými návrhmi a stalo sa už, že vážne narušili aj tak krehkú rovnováhu rozpočtu, už raz schváleného vládou a oponovaného ministerstvami. Exekutíva a politická reprezentácia však nie sú v krajine preto, aby sa prispôsobovali častokrát pochybným zvyklostiam, ale aby ich rušili a pretvárali tak obraz krajiny. Rozpočtový zákon je k tomu ako stvorený. Rozpočet totiž miestami priamo, ale vo väčšine prípadov skôr nepriamo, hovorí o charaktere štátu, o jeho prioritách a najmä o základnej otázke vzťahu občana a štátu. Preto sa okrem ústavy ako jediný nazýva zákonom zákonov. Ďalšou nezodpovedanou otázkou zostáva zadlžovanie verejného sektora. Poslanci sa totiž nezmestili ani do „svojej“ jednej miliardy. Deficit rozpočtu mal byť totiž podľa vládneho návrhu 36,5 miliardy, čo by podľa metodiky Medzinárodného menového fondu znamenalo 3,5 percenta HDP. Schválený rozpočtový zákon nechal vyšplhať deficit na 38 miliárd. Podľa spomínanej metodiky sa do deficitu nezapočítavajú napríklad náklady na reštrukturalizáciu bánk, s ktorými by deficit presiahol 6 percent HDP. Deficit znamená nárast dlhovej služby štátu, čo nie je ničím iným, ako životom na úkor budúcnosti. Už fakt, že ministerstvo ako mantinel výdavkov stanovilo sumu so započítaním deficitu, by mal byť varovaním. Ak by sa totiž rozpočet mal zmestiť do sumy príjmov, výdavková časť by bola nižšia o 38 miliárd korún, a nič závažné by sa nestalo. Spomeňme si len na dotácie a transfery vo výške 45 miliárd. Normálne je totiž žiť s vyrovnaným rozpočtom a do deficitu ísť len v prípade mimoriadnych udalostí – či už živelných, alebo ekonomických. Deficit nemôže byť samozrejmosťou len preto, lebo s ním počítajú kritériá medzinárodných organizácií či ratingových agentúr. A to ešte nehovoríme o priamom či skrytom deficite ostatných položiek verejných financií. Dlžoby súčasných daňovníkov a ich detí by totiž vyzerali ako veľmi kruté účty. Vláda nerozhadzovala, ale ani nešetrila. Kladom rozpočtu sú realistické východiská, reálnosť toho, že sa dá dodržať a že nenarobí problémy vláde, nastupujúcej po budúcoročných voľbách, vážnejšie problémy. Zápory sa dajú zhrnúť jediným slovným spojením: verejná sféra si žije nad pomery. Ak sa na rozpočet pozeráme touto optikou, pohľad do ministerkou spomínaného zrkadla vôbec nemusí byť príjemný.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...