|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 7. september 2008 |

|
|
![[ekonomika]](/images/ekotitle.gif)
|
5. september 2002
|
Otázniky nad ruskou investičnou expanziou do blízkeho zahraničia
|
Ivan Štulajter
|
A teraz sa už pozrime na otázku ruskej investičnej aktivity, nasmerovanej do takzvaného blízkeho zahraničia. Odtiaľ totiž vychádzajú obavy, či export ruského kapitálu nie je aj snahou o obnovenie ruského impéria, pri ktorom síce nerinčia zbrane, ale zato šuštia bankovky.
Krajiny, ktoré boli v minulosti súčasťou Sovietskeho zväzu alebo jeho vazalskými satelitmi, sú v posledných mesiacoch predmetom expanzívnej investičnej politiky ruských energetických spoločností. V prípade ropného priemyslu o kontrolu nad ropovodmi a rafinériami, nachádzajúcimi sa v takzvanom blízkom ruskom zahraničí, súťažia Jukos a Lukoil. Na plynárenskom trhu je situácia jednoduchšia – tam totiž neohrozene vládne Gazprom. Na tomto mieste pripomeňme, že tento gigantický producent plynu sa spolu s nemeckým Ruhrgasom a francúzskym Gaz de France delí o 49 percent akcií Slovenského plynárenského priemyslu. Jukos pre zmenu prevzal kontrolu nad menšinovým balíkom akcií Transpetrolu. Táto firma prevádzkuje ropovod.
Ruská investičná expanzia, podložená obrovskými príjmami, má svoju ekonomickú logiku. Nemožno očakávať, že exportné spoločnosti, kontrolujúce veľkú časť svetových zásob plynu a ropy sa uspokoja s rolou regionálnych obchodníkov s obyčajnou surovinou, ktorí nemajú dosah na prepravné cesty a ani na spracovateľský priemysel vo svojom blízkom okolí. Otázka, ktorú si kladú pozorovatelia a politici v dotknutých krajinách, sa týka miery politického rizika, ktoré so sebou prináša ruská investičná expanzia. Niet pochýb o tom, že geopolitické záujmy sú pupočnou šnúrou previazané s ekonomickými záujmami - nech už ide o problém okolo Iraku či ruskú energetickú expanziu do blízkeho zahraničia. No to, aké veľké je riziko, že sa cudzie záujmy dostanú do rozporu a v konečnom dôsledku potlačia záujmy krajín, ktoré sú príjemcami zahraničných investícií, zas až také jasné nie je. Dennodenne sme svedkami toho, ako masy kapitálu putujú svetom a usadzujú sa tam, kde vidia príležitosť na zisk. Keby išlo o čosi ako „škodnú zver“, v takomto obrovskom meradle by to nebolo asi možné.
Korešpondent Slobodnej Európy Michael Lelyveld v tejto súvislosti pripomína, že spoločnosť Jukos sa správa ako západní investori a svoje peňažné prebytky nenechá zaháľať. Všíma sa aj skutočnosť, že Rusko svojou expanzívnou politikou pri exporte ropy profituje na vysokých cenách tejto suroviny, ktoré vďaka reštrikciám v ťažbe udržuje Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC). Rusko totiž nie je jej členom.
Podľa Michaela Lelyvelda koncom 80. rokov sovietsky prezident Michail Gorbačov ukončil subvencovaný export ropy do východoeurópskych štátov, čím vlastne napomohol ich orientácii na Západ. Dnes sme svedkami, ako ruský kapitál preberá západné obchodné praktiky. To by nasvedčovalo tomu, že priority sú ekonomické, lenže vo všeobecnosti ani západné obchodné praktiky a hospodárske záujmy sa nevznášajú v politickom vzduchoprázdne.
Takzvaná westernizácia ruského kapitálu však celkom nekorešponduje s politickými pomermi v krajine a tu okrem zlej skúsenosti treba hľadať zdroj obáv o energetickú bezpečnosť, ktorú voči Moskve prechovávajú bývalé republiky Sovietskeho zväzu a jeho bývalé satelity. Prípad litovskej rafinérie, ktorú dostal pod kontrolu Jukos hovorí navyše aj o tom, že ak vlády chcú udržať ruský kapitál v bezpečnej vzdialenosti od svojich strategických odvetví, musia postupovať veľmi konzervatívne a uvoľniť na trh len minoritné balíky akcií. Takto sa napokon zachovalo Slovensko. O väčšinový balík v litovskej rafinérii sa totiž pôvodne delil americká spoločnosť Williams s Jukosom. Američania, ktorí mali v nej vyvažovať ruské záujmy, však svoj podiel predali na prekvapenie vlády práve Rusom
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|