Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       23. október 2001 Maďari spomínajú na revolúciu v roku 1956 ale aj na kontroverzného Jánosa Kádára Attila Lovász Autentická komunistická strana v Maďarsku, ktorá sa považuje za nástupcu štátostrany spred roku 1990 navrhuje, aby kontroverzný maďarský vodca, dlhoročný prvý človek strany a štátu János Kádár mal v Budapešti sochu. Je možno neobvyklé začínať práve touto správou v deň 45. výročia maďarskej protikomunistickej revolúcie, aj tento návrh je však výpoveďou o stave maďarskej spoločnosti – nového člena NATO a horúceho kandidáta na členstvo v Európskej únii. Revolúcia v roku 1956 a najmä udalosti po nej sa nedajú oddeliť od pôsobenia Jánosa Kádára – normalizátora, likvidátora revolúcie ale aj reformátora nereformovateľného komunizmu. Rok 1956 sa začínal v Maďarsku z dvoch strán – po prvé to bola nespokojnosť obyvateľstva, poznačeného domácimi gulagmi, vládnutím obávanej tajnej polície AVH, na druhej strane úsilím reformného krídla v komunistickej strane, ktorej predstaviteľom bol v roku 1955 vymenovaný predseda vlády Imre Nagy. Udalosti nabrali spád v októbri 1956 a presne pred 45. rokmi vyvrcholili študentskými demonštráciami, ku ktorým sa pripojili obyvatelia najväčších priemyselných podnikov Budapešti. Revolučné nadšenie netrvalo dlho, 4. novembra obsadili sovietske vojská Maďarsko a úradu sa chopila tzv. revolučná robotnícko-roľnícka vláda pod vedením Jánosa Kádára. Kádár bol známou osobou aj Rákosim vedenej komunistickej strany koncom 40. rokov. Bol Rákosiho prvým ministrom vnútra a prvé vykonštruované súdne procesy proti tzv. nepriateľom ľudu a socializmu sa viažu práve k jeho menu. Až natoľko, že začiatkom 50. rokov sa stal tiež ich obeťou – len ho práve nepopravili. Po vpáde sovietskych vojsk sa začala doslova vojna o Budapešť. Po obsadení budovy rozhlasu – televízia ešte nevysielala – sa takpovediac jediným zdrojom informácií a jediným poslom nádeje stalo maďarské vysielanie Slobodnej Európy. Prinášalo z Budapešti posledné kúsky autentických informácií, ale Maďari si postupom času uvedomili, že status quo, vytvorené v Jalte, zostane zachované. Kádárova robotnícko-roľnícka vláda začala v roku 1957 s represiami, ktoré v ostatných revolučných pohyboch vo Východnej Európe nemali obdoby. Popravených bolo vyše tristo revolucionárov – medzi nimi boli odsúdení aj maloletí povstalci, ktorí čakali vo väzení na svoje osemnáste narodeniny, aby ich v deň dovŕšenia veku dospelosti hneď ráno popravili. Popravený bol aj duchovný líder revolúcie Imre Nagy, ako aj veliteľ ozbrojených síl povstalcov Pál Maléter. Popravy sa skončili až v roku 1962. To, čo nasledovalo potom, bolo známe aj občanom Československa. Bolo to pomalé uvoľňovanie útlaku a práve v období husákovskej normalizácie začiatkom 70. rokov v Československu sa vydalo Maďarsko na cestu hospodárskych reforiem. Najprv to bolo otvorenie možností kolektívneho živnostenského podnikania, neskôr čulé kontakty so Západom. Budapešť dosiahla u medzinárodných bánk dôveryhodnosť a v sedemdesiatych rokoch začala čerpať pôžičky – dodnes nie je vyjasnené, či neplnila úlohu akejsi valutovej spojky Moskvy. Neskoré kádárovské obdobie je spojené s relatívnym blahobytom obyvateľstva, ktorého cenu však občania nevideli. Tá spočívala v prejedaní úverov, pričom kádárovská hospodárska politika ako jediná vo východnom bloku negovala koncept Stalinovho nedostatkového hospodárstva. Postupné uvoľňovanie prerástlo až do samotnej štátostrany, ktorá už v roku 1987 ústami reformných komunistov prehodnocovala aj tzv. kontrarevolúciu a pripustila názov ľudové povstanie. Od roku 1988 legalizovala politickú opozíciu, ktorá potom hrala prím v prvých slobodných voľbách v roku 1990. Tomu však predchádzalo oficiálne uznanie povstania v roku 1956 a vo východnom bloku až neuveriteľný kúsok –opätovné pochovávanie popravených, vrátane Imreho Nagya a Pála Malétera. V tento deň - 16. júna 1989, v deň keď vtedajší mládežnícky líder, súčasný premiér Viktor Orbán vyzval sovietske vojská aby opustili Maďarsko, zomiera opustený a zabudnutý Kádár – zosadený zo všetkých funkcií už dva roky predtým. Maďari si vo všeobecnosti vážia hrdinov roku ´56 a spomínajú na udalosti ako na hrdinský čin. Na druhej strane sa im cnie po kádárovskom blahobyte, za ktorý zaplatili posledný účet vo forme ekonomických opatrení v roku 1995-96. Väčšina dnes žijúcich občanov sa pamätá už len na akýsi gulášový komunizmus, na to, že Maďarsko bolo – podľa slov dobových humoristov – najveselším barakom v komunistickom lágri. A táto forma schizoidného myslenia pravdepodobne odíde len spolu s generáciou, ktorá zažila relatívny blahobyt 70. a 80. rokov. Povstanie roku 1956 nebolo prvé v sovietskom bloku, Poliaci sa ozvali o tri roky skôr, bolo však masové a bolo ho možné – podobne ako v Prahe o 12 rokov neskôr – potlačiť len okupačnými vojskami. A napriek tomu, že bolo vo vtedajších mocenských pomeroch málo pravdepodobné, aby Moskva pustila svoj satelit, revolúcia ukázala, že v záujmovej sfére Moskvy to komunistický režim nebude mať také jednoduché. Je možné pokojne konštatovať, že aj keby Kádár v Budapešti nakoniec sochu dostal, jeho režim už pravdepodobne Maďari nechcú zažiť.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...