|
|
| |
|
Dnes je štvrtok, 24. júl 2008 |

|
|

|
23. apríl 2002
|
EÚ požaduje od nových členov plnú výšku členských príspevkov
|
Ivan Štulajter
|
Drvivá väčšina občanov strednej a východnej Európy spája členstvo svojej krajiny v Európskej únii najmä s ekonomickou prosperitou a so zlepšením vlastnej sociálnej situácie. Východoeurópania však majú problém: Po prvé, oproti zaostalejším krajinám a regiónom Európskej únie bol v ich prípade pridusený alebo rovno zadusený slobodný trh, súkromné podnikanie a súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Ich mentálna pripravenosť na reformy a zvládnutie konkurenčných tlakov je teda nižšia v porovnaní napríklad s Írskom. Po druhé, v Európskej únii dnes nie je politická vôľa na také navýšenie podporných fondov, aby sa poskytovaná pomoc pre nových členov vyrovnala objemu pomoci, aký po vstupe získali Íri, Španieli, Gréci či Portugalci. Povedané obrazne, napriek menším schopnostiam, budú sa Východoeurópania musieť viac spoľahnúť práve na ne.
No ak sú kandidáti vzhľadom k rozpočtovému obmedzeniu únie nútení voľky-nevoľky zreálňovať svoj dopyt po európskych dotáciách, do ohňa ich obáv Európska únia priložila ďalšie polienko. Trvá totiž na tom, aby noví členovia od samého začiatku prispievali do spoločného rozpočtu celou sumou. Výmenou za to Brusel sľubuje dočasné vyrovnávacie príspevky. Tento prísľub je však nejasný a situácia vyzerá tak, že zatiaľ čo kandidátske krajiny dnes presne poznajú parametre, z ktorých únia bude vychádzať pri stanovení výšky ich členských príspevkov, o sľúbených kompenzáciách toho vedia oveľa menej. Maďarsko práve kvôli týmto nejasnostiam návrh únie odmietlo.
Španielsky veľvyslanec Javier Condé, ktorý vedie rokovania o vstupe na úrovni hlavných vyjednávačov, dokonca upozornil na možnosť, že v prvých rokoch po vstupe sa môžu noví členovia podobne ako kedysi Španielsko dostať do pozície „čistých prispievateľov“, pretože dotácie sa vyplácajú z časovým oneskorením. Ak by však Východoeurópania spočiatku platili do spoločného rozpočtu únie viac, akoby z neho získali, prehĺbili by sa tak problémy v ich vlastných, beztak už problémových štátnych rozpočtoch. Toto by, samozrejme, nezostalo bez náležitej politickej odozvy.
Hlavný vyjednávač Poľskej republiky s Európskou úniou Jan Truszczynski, opierajúc sa o pravidlá hry fungovania únie – aquis communautaire - poukazuje na rozpornosť požiadavky únie na plné členské príspevky zo strany nových členov týmito slovami:
„Dovoľte mi uviesť niečo, čo je celkom jasné. Ak 15 členských krajín únie očakáva od nového člena, že dodrží svoje záväzky voči ich spoločnému rozpočtu, ako to od neho vyžadujú príslušné pravidlá, potom je namieste očakávať, že podľa týchto pravidiel nový člen dostane to, čo má dostať. V tom musí byť rovnováha.“
Dosiahnuť rovnováhu, keď na jednej strane stojí kolos a babylon ekonomických záujmov, zhmotnený v Európskej únii, a oproti nemu relatívne chudobní kandidáti, ktorí navyše postupujú v rokovaniach každý sólovo, je však naozaj ťažká úloha. Zvlášť, keď toto vyjednávanie zo strany kandidátov nemá rovnocennú alternatívu.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|