Hlas Ameriky	Dnes je piatok, 22. august 2008       18. jún 2002 Francúzska pravica a Európa Eva Rajecká, Španielsko Po víťazstve Jacquesa Chiraca vo francúzskych prezidentských voľbách a po následnej zostave pravicovej vlády premiéra Jeana Pierrea Raffarina zostávajú v Európskej únii len dve sociálnodemokratické vlády: v Nemecku a vo Veľkej Británii. Už je to tak: voľby v Taliansku, Portugalsku a Holandsku (a predtým v Rakúsku a inde) v EÚ ukázali, že verejnosť prestala veriť sociálnodemokratickým vládam, či už vládli samé, alebo v koalícii s pravicou. Podľa niektorých západných komentátorov ide o celkove rozčarovanie nad byrokratizáciou verejnej správy a odcudzenosťou socialistických ideológov od normálnych ľudí a ich normálnych záujmov a požiadaviek. Hoci ešte nie je jasné, akým smerom sa bude uberať pravicová vláda premiéra Raffarina, v ktorej je mimochodom z celkového počtu 38 členov 10 žien, jedno je jasné: bude musieť reformovať nielen volebný systém, ale aj celý obrovský sociálny aparát a predovšetkým upustiť od prísnej socialistickej centralizácie v prospech väčšej politickej a hospodárskej regionalizácie. Iným rovnako významným faktorom v programe pravice, ktorý jej zaručil víťazstvo, bol prísľub boja proti zločinnosti a nelegálnemu prisťahovalectvu. Napriek tomu, že v Luxemburgu patrili Francúzi k odporcom sankcií proti štátom, ktoré nevedia alebo nechcú kontrolovať nelegálne prisťahovalectvo, francúzska vláda bude musieť tento problém riešiť razantne a dohoda na sevillskom summite je predsa len pravdepodobná. Prisťahovalectvo a kriminalita sú verejným strašiakom nielen vo Francúzsku, ale aj vo väčšine štátov EÚ. Raffarinova vláda má tú výhodu, že vznikla v dôsledku spojenia širokého pravicového spektra, ktoré sa po dlhoročných sporoch predsa len dokázalo dohodnúť na jednotnom postupe. Porazilo nielen ľavicové strany, ale aj extrémnu pravicu, čím sa potvrdilo, že voliči volili Le Penovu stranu len ako protest. Napriek tomu, že situácia vo Francúzsku mala určité špecifiká, predsa len majú výsledky volieb vo Francúzsku celoeurópsky dopad. Ukazujú, že zjednotená demokratická pravica, ktorá vie osloviť voličov, má obrovskú šancu na víťazstvo. Výsledky ďalej ukazujú, že v dnešnej EÚ sú na prvom mieste špecifické problémy, spojene so sociálnymi istotami, a nie väčšia eurocentralizácia a nekontrolovateľná globalizácia. Rozširovanie EÚ nie je v mysliach ľudí na prvom mieste. Práve naopak, euroskeptické či eurorealistické postoje začínajú nadobúdať na sile a bruselský centralizmus naráža aj medzi súčasnou politickou reprezentáciou na väčší odpor. Keby v septembrových voľbách zvíťazil v Nemecku kandidát kresťanských a sociálnych demokratov Edmund Stoiber pred dnešným kancelárom Schröderom, v celej EÚ by zostali pri vláde len labouristi vo Veľkej Británii, a aj tu považujú mnohí za odvar britského konzervativizmu éry Margareth Thatcherovej a Johna Majora. Pre rozširovanie EÚ tento vývoj neveští nič dobré. Hoci hlavní predstavitelia Únie sa zaviazali, že dodržia časový harmonogram rozširovania, je otázne, či sa v roku 2004 dostane do Únie všetkých 10 kandidátov. Aby mohla dnešná politická reprezentácia, ktorá je sama viac euro-skeptická, ako jej predchodcovia Kohl, Genscher, Mitterrand a ďalší, presvedčiť svojich voličov o kladoch rozširovania, bude musieť premôcť ich skeptické postoje, ale predovšetkým bude musieť ukázať, že rozširovanie Únie na východ nepovedie k stratám výhod súčasných členských štátov, ani k podstatnému zníženiu ich subvencií. Bude to ťažká úloha, ale nie nemožná. Paradoxne, v post-komunistických štátoch stúpa obľúbenosť ľavicových strán, ako to najnovšie potvrdili voľby v Českej republike. Vstup ľavice do pravicovej EÚ by mohol viesť k ďalším zaujímavým kombináciám, a to už nehovoriac o možnosti rastu euroskeptických postojov v kandidátskych štátoch...		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...