|
|
| |
|
Dnes je streda, 9. júl 2008 |

|
|

|
11. marec 2003
|
Britská imigračná politika
|
Jaroslav Rozsíval
|
Otázka imigrácie sa stala v celej západnej Európe jednou z najvážnejších politických tém. Radi ju zneužívajú populistickí politici pre dosiahnutie svojich politických cieľov a takmer každý deň sa ňou musia zaoberať aj jednotlivé vládne rezorty. Popri legálnych prisťahovalcoch sa totiž snažia usadiť na Západe aj prisťahovalci ilegálni, teda takí, ktorí nedisponujú dokladmi, potrebnými pre získanie práce, či pobytu v tej-ktorej prosperujúcej krajine. Mnohí prisťahovalci však prichádzajú na Západ s cieľom získať štatút politického utečenca, teda občana, prenasledovaného v jeho domovine z politických, etnických, či náboženských dôvodov. Veľká Británia zaznamenala minulý rok rekordný počet žiadateľov o azyl – 111 tisíc. Väčšina z nich smeruje do Londýna a niektorých väčších miest, otázka prisťahovalectva sa tak stáva jedným z najdôležitejších politických problémov: Je zjavné, že rastúci počet žiadateľov o azyl vytvára tlak na vládu kvôli zvýšeným nákladom, súvisiacich s britskými zákonmi, ktoré nútia úrady starať sa o žiadateľov ako o prenasledované osoby až do rozhodnutia o udelení či neudelení štatútu azylanta. Táto starostlivosť o utečencov stojí Britániu ročne 2 mld 900 miliónov dolárov. Britský premiér Blair preto sľúbil, že sa zasadí o zníženie počtu azylantov a to až o polovicu do septembra tohto roku. Zdá sa, že tento zámer sa zatiaľ vláde darí plniť, potvrdil to aj minister vnútra David Blunkett:
AUDIO:„Všetko, čo vám môžem povedať je, že z čiastkového údaju imigračného úradu a z tlaku na neho vyvíjaného vyplýva pokračujúci pokles azylantov.“
Otázka samozrejme stojí, za akú cenu sa Británia rozhodla znižovať počet ľudí, žiadajúcich v krajine o pobyt na základe žiadosti o udelenie politického azylu. Najviac ich totiž prichádza z krajín, v ktorých dnes vládnu ekonomicky i politicky neradostné pomery – z Iraku, zo Zimbabwe, Afganistanu, či Somálska. Iba desať percent týchto žiadateľov pritom obdržalo kladnú odpoveď. Vláda premiéra Blaira zároveň oznámila, že sa rozhodla rozšíriť počet tzv. bezpečných krajín o viaceré balkánske štáty a Jamajku s tým, že OSN zriadi v dohľadnom čase utečenecké tábory na Ukrajine, v Turecku a v Maroku. Bezpečná krajina je pritom pojem, označujúci daný štát za demokratický a politicky stabilný, bez existencie rizika prenasledovania jeho občanov.
Britské denníky upozorňujú na skutočnosť, že vláda premiéra Blaira zápasí v prípade azylovej politiky aj so značným tlakom verejnosti, teda s postojom svojich voličov. 88 percent Britov je presvedčených, že azylanti sú vážnym problémom: Väčšina obyvateľov kráľovstva akceptuje princíp politického azylu, ale je presvedčená, že Británia už prijala azylantov viac ako dosť. Nové, prísnejšie pravidlá britského ministerstva vnútra pre udeľovanie azylu však označil britský kráľovský Vyšší súd za porušenie konvencie EÚ o ľudských právach, a tak sa vláda premiéra Blaira ocitla medzi viacerými ozubenými kolesami – na jednej strane sú tu naozajstní utečenci, na druhej ľudia, snažiaci sa získať lepšie životné podmienky, ktorým v ich snažení pomáha celý rad šikovných právnikov, zarábajúcich na podieloch zo štátnej pomoci azylantom, potom je tu rastúca nespokojnosť voličov a napokon údaje o rastúcich výdajoch štátu. Nezanedbateľný problém predstavujú aj ilegálni imigranti, snažiaci sa získať v Británii na čierno prácu. Británia však potrebuje nové pracovné sily kvôli pokračujúcemu poklesu pôrodnosti – ilegálni robotníci však narúšajú sociálnu stabilitu štátu, takže snaha nielen Británie, ale všetkých západných krajín je dosiahnuť udržateľnú i žiadúcu úroveň legálnych prisťahovalcov, obohacujúcich trh o potrebnú, kvalitnú a samozrejme aj lacnú pracovnú silu.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|