|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 6. júl 2008 |

|
|

|
11. marec 2003
|
Spoločný transatlantický postup voči Bagdadu by bol vítaný
|
Ivan Štulajter
|
Nasleduje téma irackej krízy. Ak zbrojní inšpektori OSN zaznamenali v poslednom čase určitý pokrok v otázke ochoty Iraku dobrovoľne sa odzbrojiť, dochádza k nemu iba preto, lebo sa na jeho hraniciach sústredila zdrvujúca sila americko-britských vojsk, pripravených na úder.
Iracký diktátor si za to môže sám, že nemá uši pre šušťanie odzbrojovacích rezolúcií OSN, ale načúva len lomozu ničivej sily za humnami. Tento holý fakt, že Husajn rozumie iba sile, musí byť zjavný rovnako Parížu, ako aj Berlínu bez ohľadu na to, či ich „pacifizmus“ je vedený ekonomickými záujmami v Iraku alebo snahou o „krotenie“ mocnej Ameriky. Otázka preto znie, ak francúzsky prezident Jacques Chirac s kancelárom Gerhardom Schröderom odmietajú vojenské riešenie odzbrojenia Iraku a veria v úspech zbrojných inšpekcií, prečo neprevezmú aj časť materiálnej a ekonomickej zodpovednosti, ktorá súvisí s udržovaním vojenskej hrozby na hraniciach Iraku? Táto otázka platí o to viac, že aj samotný prezident Jacques Chirac uznáva, že súčasná americká stratégia odzbrojenia Iraku je úspešná.
Audio: „V skutočnosti americká stratégia odzbrojenia Iraku dosiahla objektívny úspech.“
Profesor Michael Walzer na Institute for Advanced Study v dnešnom vydaní českého denníka Mladá Fronta Dnes kritizuje Washington za to, že pochoduje do vojny, akoby neexistovala žiadna iná alternatíva a nemá žiadnu únikovú stratégiu. „Naši lídri vytvorili situáciu, v ktorej by sa neschopnosť Ameriky ísť do boja považovala za víťazstvo Husajna a Jacquesa Chiraca“, napísal profesor Walzer. Smutná je však podľa neho aj neschopnosť odporcov vojny ponúknuť prijateľnú alternatívu. Michael Walzer v tejto súvislosti volá po tom, aby sa Francúzi účinne zapojili do takzvanej malej každodennej vojny s Irakom, ktorá súvisí napríklad s kontrolou bezletových zón nad južnými a severnými oblasťami krajiny. V konečnom dôsledku by sa však mali pridať k americko-britskej vojenskej hrozbe v Perzskom zálive.
To, čo o aktívnej účasti na odzbrojení Iraku platí pre Francúzsko, sa do istej miery týka aj Nemecka. Nemecko, navyše, nie je mimo vojenských príprav. Ako píše korešpondent Slobodnej Európy v Nemecku Roland Eggleston, na tamojšom území sa aj jedenásť rokov po páde železnej opony nachádzajú tisícky amerických vojakov s rodinami a časť z nich spolu s technikou už bola so súhlasom nemeckej vlády prevelená do zálivu. Podľa pozorovateľov ide vlastne o nepriamu podporu vojny proti Iraku.
Aj Nemecko ako tradičný americký spojenec by mohlo teda robiť transparentnejšiu politiku a takisto niesť časť priamych ekonomických nákladov, ktoré si vyžaduje vojenská prítomnosť v Perzskom zálive. Inými slovami, ak by aj Paríž a Berlín mali platiť cenu vojenského zastrašovania Husajna, je dosť možné, že by lepšie rozumeli tlaku Washingtonu a Londýna na jeho rýchle a bezpodmienečné odzbrojenie. Naopak, ak by sa anglo-americkí spojenci chceli deliť o tieto náklady s Francúzmi a Nemcami, museli by dať jasnejšie najavo, že útok proti Bagdadu je naozaj krajným riešením. To znamená, že primárne sa sleduje odzbrojenie a nie zmena režimu, ktorú mierové odzbrojenie môže síce priniesť, ale nemusí.
Napokon, jasná definícia cieľu v otázke Iraku, ktorá je slabinou americkej diplomacie, by sprehľadnila situáciu aj samotnému Husajnovi. Ak by napríklad zmena irackého režimu nebola prioritou Washingtonu, ľahšie by sa mu odzbrojovalo. Irak však vníma situáciu tak, že pokus o vojenské zvrhnutie Husajnovho režimu je neodvratný. Naznačujú to slová vicepremiéra Tarika Azíza vo veci návrhu ďalšej americko-britsko-španielskej rezolúcie OSN.
Audio: „Spojené štáty a Veľká Británia presadzujú túto rezolúciu, aby presadili vojnu - nie na zaručenie odzbrojovacieho procesu. Takže zámery sú jasné.“
Ak si Bagdad myslí, že vojna je nevyhnutná - a ona takou zdá sa byť -len ťažko ochotne zoslabí svoju obranyschopnosť. Spoločný transatlantický postup by bol teda naozaj vítaný.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|