|
|
| |
|
Dnes je streda, 9. júl 2008 |

|
|

|
3. máj 2003
|
Daňová spravodlivosť v Nemecku
|
Ján Šalgovič
|
Za jeden z hlavných výdobytkov sociálnej trhovej ekonomiky platí progresívne daňové zaťaženie. Princíp je jednoduchý: Kto viac zarába, musí odvádzať do štátnej pokladnice viac odvodov. Úrady potom rozhodujú, ako sa rozdelia erárne peniaze: akú výšku bude mať pomoc v nezamestnanosti, koľko bude obnášať sociálna pomoc, kam až sa vyšplhá štátny príspevok na bývanie. Ľavicoví politici a odborárski predáci sú pritom neustále presvedčení, že menej zarábajúci spoluobčania prispievajú do erárnej kasy primnoho; pravicoví stranícki predstavitelia a bossovia zamestnávateľských zväzov zase argumentujú, že daňové bremeno lepšie situovaných zamestnancov a podnikateľov je priťažké. Nájsť odvodový kompromis medzi týmito diametrálne odlišnými presvedčeniami patrí medzi najzložitejšie politické povrazolezecké výkony vôbec.
Ak by sa mala debata o daňovom zaťažení niesť v Nemecku v racionálnom tóne , potom by si jej hlavní aktéri mali zobrať ako podkladové materiály neúprosné štatistické údaje. Spolkové Ministerstvo financií uverejnilo nedávno informačnú databázu o tom, aký podiel majú jednotlivé zárobkové skupiny na celkovom objeme odvedených peňazí.
Podľa nej je situácia viac ako jednoznačná. 40 percent všetkých daní pochádza od 5tich percent najlepšie zarábajúcich pracovníkov s ročným príjmom vyšším ako 80 tisíc eúr. Niečo vyše polovice všetkých daní sa generuje z platov 10tich percent ľudí, ktorí majú zárobok väčší ako 64 tisíc eúr. Viac ako dve tretiny odvodového objemu pochádza od 20tich percent zamestnancov, ktorí donesú za rok domov viac ako 50 tisíc eúr.
Na druhom konci zárobkového rebríčka je nasledovná situácia: Pätina všetkých pracovníkov s najnižšími príjmami, ktoré obnášajú menej ako 8300 eúr ročne, neplatí vôbec nijaké dane. Polovica zamestnacov s nízkymi výplatami prispieva iba necelými 10timi percentami k objemu všetkých odvodov.
Skrátka a dobre: Nemecko je všetko ostatné, len nie asociálnym trhovým hospodárstvom. Tí, čo dôvodia, že „bohatí“ sa úspešne vyhýbajú celospoločenskej daňovej povinnosti v prospech „chudobných“, by si mali uvedomiť, že – obrazne povedané – kravu nemožno dojiť donekonečna, že na to, aby mohla odvádzať mlieko, musí aj prijímať potravu. A mali by sa možno viac sústrediť na premyslené okresanie štátnych výdavkov, aby štátnu pomoc dostali iba ozaj núdzni spoluobčania, a nie na neustálu maximalizáciu erárnych príjmov.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|