Hlas Ameriky	Dnes je utorok, 6. január 2009       13. júl 2002 Mám dôvod si myslieť Štefan Hríb Piatok priniesol dve zaujímavé udalosti - parlament skončil svoju poslednú riadnu schôdzu a Ivan Gašparovič ohlásil vznik novej politickej strany. A ja mám dôvod si myslieť, že tieto dve udalosti spolu súvisia aj inak, než len tým, že predznamenávajú voľby. Slovenská demokracia bola v roku 1993 formálne postavená na parlamentarizme. Ľudia si v tomto systéme zvolia svojich zástupcov, tí potom skúšajú vytvoriť v parlamente väčšinu a keď ju dosiahnu, formujú vládu, ktorá potom štyri roky vykonáva moc. Toto v podstate funguje - voľby sú od vzniku Slovenska formálne slobodné, parlament už desať rokov prijíma zákony a vláda sa nimi pri spravovaní krajiny celý ten čas ako tak riadi. Čosi podstatné ale po celých tých desať rokov slovenskému parlamentarizmu veľmi chýba - totiž súťaž myšlienok, ktorá by dala overenej forme zmysluplný obsah. Ten problém je mimoriadne vypuklý a vidno ho na prvý pohľad - od samotného vzniku samostatného Slovenska nejde v jeho politike o spor ideí, ale najmä o vyprázdnenú hru o moc. Už keď HZDS zakladalo tento štát, jeho politiku postavilo na konfrontácii a vytváraní nepriateľa. Moc bola prvoradá, všetko ostatné zatlačili „otcovia zvrchovanosti“ do úzadia. Ale aj keď HZDS v roku 1998 odišlo do opozície, základný rámec slovenskej politiky sa veľmi nezmenil. Iste, nová garnitúra prestala používať najhrubšie násilie, ani jej sa však nepodarilo vytvoriť z politiky dôstojnú súťaž ideí. V samotnej koalícii mali prevahu neštandardné strany a teda aj neštandardná politika. Už pôvodná SDK nebola normálna pravica, ale ideovo nesúrodé zoskupenie strán, a aj Schusterova SOP a Migašova SDĽ svoju štandardnú ľavicovosť iba hrali. Príkladom nad iné je poslanec Kresák - začal v ľavicovej SOP, prešiel do pravicovej SDKÚ, aby nakoniec zasa uvažoval o ľavicovej SDA. Podobne Krumpolec a mnohí ďalší. A keďže aj opozícia ostala neštandardná, dokonca ešte o poznanie viac, ani po uplynulé štyri roky nešlo na Slovensku o klasickú politiku, ale najmä o mocenské spory. A tu sme priamo pri novej Gašparovičovej strane - ani tento dlhoročný Mečiarov pobočník ju nezakladá preto, že sa ideovo nezhodol so svojim HZDS, ale len preto, že bol z neho mocensky vyšachovaný. Ukazuje sa, že práve toto je skutočná podstata slovenskej politiky - nie program strany, nie jej hodnoty, nie myšlienkový svet toho-ktorého politika, ale účelová úvaha o možnej výhodnosti určuje, aká nová strana stále znovu vzniká, ako sa bude aspoň chvíľu tváriť a ktoré priority bude aspoň istý čas hlásať. Keď parlament končil svoju prácu a Gašparovič ohlásil vznik novej strany, práve toto bolo cítiť vo vzduchu. Po chodbách sa pohybovalo množstvo poslancov, ktorí nevedia, kam patria, a v laviciach sa tlačilo mnoho klubov, ktoré netušia, v čom sa vlastne líšia od iných. Slovenská demokracia bola už pred desiatimi rokmi postavená na parlamentarizme, ešte stále to však nie je dokončená stavba. Múry stoja, skutočný vnútorný život však chýba. A ja mám dôvod si myslieť, že to je ešte hlbší problém, než vstup do NATO či EÚ.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...