Dnes je utorok, 6. január 2009       19. august 2001 Driemajúce sopky amerického severozápadu Fedor Sutoris Skúsení horolezci v amerických štátoch Washington a Oregon doteraz trpko spomínajú, ako prišli o možnosť trénovať na jednom z tunajších vraj veľmi dobrých skalných terénov. Roku 1980 jedna lesmi zarastená a ľadovcami pokrytá hora prejavila svoju stáročia skrývanú podstatu a vybuchla ako sopka, pričom sa jej výška znížila o celých 400 metrov horolezcami obľúbenej skaly. Hoci sa štát Washington volá rovnako ako americké hlavné mesto, je na celkom opačnom konci krajiny. Je to najseverozápadnejší štát Únie, keď nerátame Aljašku, ktorú od ostatných štátov oddeľuje Kanada. Sopka Mount St. Helens tu nie je osamotená. Je to jedna z celého radu sopiek v pohorí zvanom Cascades. Patrí k obrovskému reťazcu území so sopkami a častými zemetraseniami, ktorý obkolesuje Tichý oceán na jeho americkom aj ázijskom pobreží a ktorému sa niekedy hovorí “Ohnivá obruba”. Americký severozápad patrí k jeho pokojnejším častiam. Zemetrasenia tu bývajú slabé a výbuch Mount St. Helens bol ojedinelý za života viacerých generácií. Sopečný pôvod však dáva stovky kilometrov dlhému pohoriu Cascades osobitný vzhľad. Tunajšia príroda sa na jednej strane dosť ponáša na prírodu Tatier -- kraľujú jej stále zelené ihličnaté lesy. No stáročia spiace sopky spomedzi hôr vysokých okolo 1500 až 2200 metrov vyčnievajú ako mimoriadne široké a vysoké homoly, ktoré za dobrej viditeľnosti človek vidí aj tri hodiny predtým, ako k nim autom dorazí. Najvyššia z nich, Mt. Rainier, má takmer 4400 metrov. Ľadovce na Mount St. Helens pridali k ničivým následkom výbuchu. Ako na iných sopkách, aj tu spôsobili veľkú časť škody láva, horúce plyny a množstvo sopečného prachu ktorý museli z domov a áut čistiť až v dedinách vzdialených 600 kilometrov. No pri výbuchu Mount St. Helens, ktorá vtedy dosahovala 3000 metrov, sa okrem toho takmer odrazu roztopili hrubé vrstvy ľadovcov a v podobe vysokých prívalov bahna skoro vyplnili niektoré doliny. Dnes je Mount St. Helens zasa turistickým cieľom. Prístupové cesty sú znova vybudované, otrasy pôdy zaznamenáva a vyhodnocuje sieť pozorovacích a varovných staníc. Sú tu nové informačné strediská a vďaka veľkému záujmu sa dokonca podstatne zvýšilo vstupné. Kým horolezcom tých stratených 400 metrov výšky nikto nevráti, státisíce ľudí sem každý rok chodia obzerať novú atrakciu — prekvapujúco dravý návrat živej prírody do oblasti, o ktorej sa myslelo, že ju výbuch zničil na celé desaťročia.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...