|
|
| |
|
Dnes je utorok, 6. január 2009 |

|
|

|
10. február 2002
|
Olympia je opäť tu!
|
Jaroslav Rozsíval
|
V piatok sa v americkom štáte Utah, v meste, ležiacom na Soľnom jazere, teda v Salt Lake City, začali zimné olympijské hry. Tie by sa mali stať o.i. aj najstráženejšou Olympiádou všetkých čias. Milióny divákov strávia opäť hodiny pri sledovaní športových prenosov pred televíznou obrazovkou.
To sladké slovo Olympia si väčšina z nás spája s nekonečnými hodinami, strávenými pred televíznou obrazovkou, s prebdenými nocami, zaťatými päsťami, alebo s ošiaľom nadšenia z chvíľkových víťazstiev tisícky kilometrov vzdialených športovcov, tých záhadných postáv, mihajúcich sa po bitevnom poli športového Olympu, vznášajúceho sa kdesi vo virtuálnom svete našej fantázie a realite konkrétneho priestoru, daného zemepisnou šírkou i dĺžkou tej-ktorej krajiny. Hej, naša osobná skúsenosť so zážitkom vrcholného nadšenia a hlbokého sklamania je neraz spojená s výkonom, či zlyhaním nám vcelku neznámeho spoluobčana - športovca, ktorého meno sa často stáva sprievodcom intímneho sveta nášho súkromného života bez akejkoľvek znalosti jeho obsahu: Športovci našej bývalej ‘socialistickej’ vlasti boli neraz nielen predvojom akéhosi čudesného sveta ‘kultúrnej politiky’ totalitného štátu, ale aj nosičom nádejí miliónov ľudských osudov, sústredených do konkrétnych sekúnd a chvíľ konkrétnych životov: Ten pocit ešte v mnohých pretrváva, iní už dnes nevedia, o čom je reč: Mená ako Nepela, Nedomanský, Dzurilla vyvolávajú v jedných hrejivé pocity radosti z existencie, v iných iba momenty, strávené nad novinami pri rannej káve.
Olympia je opäť tu: Opäť kdesi v diaľke, za morom sa pod symbolickými kruhmi piatich kontinentov zídu tisícky ľudí, ktorých mená budú opäť kdesi po rokoch vyvolávať hmatateľné pocity šťastia: Ktovie, či niektoré z tých mien zažiari aj v našej mysli? Naša skepsa je výsledkom zmeny, ktorá sa udiala aj na tomto poli ľudskej činnosti, odrážajúcom svetové politické dianie. Slovensko je pomerne malým štátom s pretvárajúcou sa ekonomikou a meniacimi sa spoločenskými vzťahmi. Štát už nie je garantom všetkého, v očiach mnohých dnes tento pojem stelesňuje dokonca iba akýsi pocit bezradnosti: Špičkové športové výkony už dnes občanom-divákom negarantuje ministerstvo anabolík, ale súkromný sponzor. A to ako na ľade, tak aj napríklad na lyžiarskom svahu. To, čo sa však nemení je nadšenie a odhodlanosť mladých, či dokonca mladučkých športovcov a trénerov. Ich cieľom je dosiahnuť vrchol. A neraz za nemalú cenu. Iba niektoré z celého radu zimných športov sa dnes tešia záujmu slovenských podnikov – vďaka reklame. Popri hokejistoch, ktorí predstavujú pravdepodobne jedinú nádej našich olympionikov v Salt Lake City na medailový úspech, patria do tejto kategórie ešte lyžiari: Čuduj sa svete aj tu má však Slovensko nádej na nádej: Vďaka priam neuveriteľnej obetavosti a nadšeniu svojho otca trénera a manažéra Timoteja Zuzulu nás popri Michalovi Rajčanovi a Ivanovi Heimschildovi bude v kategórii alpské lyžovanie reprezentovať aj 17-ročná zjazdárka Veronika Zuzulová, ktorá pred niekoľkými dňami dokázala v špičkovej svetovej konkurencii vo švédskom Are prejsť cieľom druhého kola zjazdu Svetového pohára dokonca s najlepším časom! Voľačo také sa v dejinách slovenského lyžovania stalo vari iba raz - za čias Šoltýsovej. Zuzulová už pritom v Spojených štátoch (konkrétne v Park City) raz súťažila - v roku 2000 - a skončila na 24 priečke. Takže – možno nás ten hrejivý pocit radosti (či zúfania?) neopustí ani tohto roku – pri sledovaní nekrvavých vojen národov, zastúpených harcovníkmi v lesknúcom sa brnení silikónových odevov. Medzi nimi nastúpia aj ‘tí naši’ – držme im palce. Veď v podstate ide predovšetkým o radosť, a tej nám treba všetkým, no nie?
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|