Hlas Ameriky	Dnes je utorok, 6. január 2009       24. február 2002 Ťah na bránu (športovci sami sebe manažérmi) Jaroslav Rozsíval V postsocialistických krajinách sme dnes svedkami nového javu: Zmeny postoja štátu k športu a športovcom. Lenže aj prístup samotných športovcov k finančnému zabezpečeniu ich obľúbenej činnosti je iný. Hovorí sa tomu „ťah na bránu“. A to nielen v športe, ale aj v živote. Pečené holuby totiž do úst nikomu nepadajú – po smrti všadeprítomného súdruha štátu to vedia už nielen slovenskí nezamestnaní – i keď mnohí z nich ešte stále čakajú IBA na ´jeho´ pomocnú ruku – ale vedia to aj tí, ktorí boli ešte donedávna mimoriadne štedro podporovaní pri trávení svojho voľného času, akou sa bežnému občanovi socialistického štátu zdala byť špičková športová činnosť. Faktom je, že absurdnosť existencie ľudí, uzavretých v priestore, obkolesenom ostnatým drôtom, iba podčiarkovali niektoré sprievodné javy tohto systému, medzi ktoré patrila aj štátom podporovaná forma boja za socializmus, a tou bola propagácia štátneho zriadenia prostredníctvom športu. Samozrejme, že ľudia, ktorí úlohu reprezentácie socializmu mali plniť, boli tiež iba ľuďmi – chceli sa v prvom rade - tak ako aj dnes - venovať svojej záľube, teda športu – a to na maximálnej možnej úrovni a chceli - tak ako aj dnes - zvíťaziť. Naučili sa pritom prekonávať sami seba, naučili sa prehrávať a bojovať. Naučili sa - s podporou štátu – to, čomu sa mnohí obyvatelia totalitného systému učiť nemuseli – tomu, čomu dnes hovoríme ťah na bránu. Ich úspechy boli síce výraznejšie, ako úspechy dnešných slovenských športovcov, ktorým síce takisto nechýba onen povestný ťah na bránu, ale ktorým zasa chýba čosi, o čom vtedy žiaden z „bojovníkov bez zbrane“ nemusel uvažovať – peniaze. Peniaze na tréning, na trénerov, na štartovné, na výzbroj, na mimoriadnu lekársku starostlivosť, prosto - na zabezpečenie špičkových podmienok. Dnešný športovec, najmä ten, ktorý sa snaží presadiť v športe bez jestvujúceho sponzorského zázemia, sa totiž musí presadiť aj ako manažér. Čuduj sa svete – športovec je tvor vynachádzavý a životaschopný. Dokáže používať nielen svoje svaly, ale aj rozum. Dôkazom sú aj tohtoročné zimné olympijské hry v Salt Lake City. Na lyžiarskom svahu v Park City štartovala za Slovensko aj mimoriadne talentovaná lyžiarka Veronika Zuzulová. Slalom jej síce vďaka mimoriadne ťažkým podmienkam nevyšiel. Avšak samotný fakt, že naša lyžiarka nastúpila na štart už ako známa a obávaná adeptka na úspech, je obrovským ocenením nielen jej schopností, ale aj maximalizmu a manažérskej šikovnosti jej otca a trénera Timoteja Zuzulu. Bez jeho obetí by dnes vo svete ani nikto nevedel, že Slovensko je aj krajinou zjazdových lyžiarov – a dobrých lyžiarov! Podobne je na tom napokon aj Česká republika. Jej zlatý lyžiarsky akrobat Aleš Valenta je totiž nielen skvelým a nekonvenčným športovcom, ale rovnako šikovným manažérom, ktorý si sám – bez pomoci štátu – zháňa sponzorov a vytvára si tak vhodné špičkové tréningové podmienky, ktoré sú základným predpokladom jeho výkonu. Rovnako je na tom koniec-koncov aj svetová rekordmanka v plávaní Martina Moravcová, ktorá by bez osobnej angažovanosti svojich rodičov asi nikdy nedosiahla na úplný vrchol svojej „záľuby“. Bohužiaľ – časy sa menia. A pokiaľ sa do systému dotovania špičkového športu nevnesie na Slovensku voľajaký účinný a najmä funkčný systém, bude platiť iba: Pomôž si, športovec, a aj pánboh ti pomôže! (A v prípade, že vyhráš zlatú na olympiáde, pridá sa svojou trochou aj štát. )		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...