Hlas Ameriky	Dnes je streda, 7. január 2009       3. marec 2002 Po 50-ich rokoch má Kanada hokejové zlato Daniel Bútora Víťazi olympijských hier sa stávajú hrdinami, a víťazi v národných farbách sa stávajú hrdinami národnými. Slovensko zostalo na tejto olympiáde bez medailí, a teda bez väčších hrdinov. V susedných Čechách zato vítali akrobatického lyžiara Aleša Valentu po získaní zlatej v rodnom Šumperku tisíce rodákov. Pravdaže, pôvodne nejeden zo športových fanúšikov dúfal v oslavy hokejového tímu, na reprízu slávneho víťazstva na minulej olympiáde v Nagane. Z hokejového olympijského zlata sa však napokon tešilo mužstvo, ktoré naň čakalo pol storočia. Svojich známych "pätnásť minút slávy" by niekedy chceli zažiť nielen jednotlivci, ale aj celé národy. Najmä pokiaľ ide o slávu tam, kde je na čo nadviazať. Presne o tom bolo olympijské zlato kanadských hokejistov po päťdesiatich rokoch. Krajina javorového listu, večne schovaná v tieni svojho mocnejšieho amerického suseda, sa dostala na chvíľu do úplného centra reflektorov. Kanada po olympijskom víťazstve túžila ako málokto. Hokejové motívy sa objavili ešte pred turnajom v televíznych reklamách na pivo. Bývalá redaktorka českého týždenníka Prague Post ich z Kanady opísala takto: lekár v bielom plášti ukazuje českému hokejistovi obrázky, a pýta sa, čo vidí. "Svietiace slnko, spievajúcich vtákov", odpovedá hokejista. Potom mu lekár ukáže nakrslený javorový list. Český hokejista odpovedá: "bolesť", predstavuje si kanadského hokejistu a dodáva: "porážku". Podobné televízne reklamy sa objavili aj s vtipmi na účet Švédov, Rusov či Spojených štátov. Novinárka z Toronta ešte pred olympiádou dodávala: nejde o kanadskú aroganciu, ale o neistotu. Tá súvisí aj s niečím iným. Kanaďania pozerajú americké televízne programy, jedia americké raňajky, smejú sa na amerických vtipoch. V očiach mnohých Kanaďanoch je tou hlavnou odlišnosťou práve hokej. Kanada bola hokejovou superveľmocou, naposledy však olympiádu vyhrala v roku 1952 v Nórsku. Nádeje, ktoré Kanaďania upierali k americkému Salt Lake City, však boli vyvažované obavami: aj Švédi, Rusi či Česi poslali na olympiádu to najlepšie, čo mali. A samostatnou kapitolou boli Američania, ktorí usporiadali olympijské hry v zmenenej atmosfére po 11. septembri, v čase vojny proti terorizmu. Aj americká motivácia zvíťaziť bola obrovská. Američania i Kanaďania, zvyknutí sledovať aj počas roka prvotriednu NHL, dostali v americko-kanadskom finále ekvivalent posledného zápasu Stanleyho pohára, okorenený národnými farbami. Ako povedal kanadský hokejový fanúšik: Ak prehrajú Američania, povedia si: nevadí, na budúce. Ak prehrá Kanada, nebude sa o ničom inom hovoriť ďalšie štyri roky. Finále sledovalo podľa odhadov až dvadsať miliónov Kanaďanov, a po víťazstve nad Američanmi 5:2 dávali na oslavách v jednotlivých mestách voľný priechod radosti: Je neuveriteľné, že sme porazili Američanov. Myslia si, že sú najlepší, takže je dobré, že sme ich porazili. Konečne sa cítim ako stopercentný Kanaďan! Hráčom NHL - teda všetkým účastníkom kanadsko-amerického finále - sa už dva dni po finále začala náročná liga. Mnohí súperi zo zápasu v Salt Lake City sa opäť zaradili do rovnakých klubových dresov. Tých s kanadským pasom však bude ešte dlho hriať teplo zlatej olympijskej medialy. A budú dúfať, že toto "vystúpenie z amerického tieňa" nebude jediné na najbližších 50 rokov.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...