|
|
| |
|
Dnes je štvrtok, 8. január 2009 |

|
|

|
23. jún 2002
|
Nemeckí politici a ich futbalové fanúškovstvo
|
Ján Šalgovič
|
Čím vyššie sa nemecký politik vyšplhal po straníckom rebríku, o to väčším je futbalovým fanúšikom. Alebo opačne: O čo väčším je ten či onen stranícky predstaviteľ futbalovým nadšencom, o to mocnejší vplyv požíva v partaji a o to významnejšiu funkciu zaujíma v politickej hierarchii.
Jeden príklad za mnohé: Bavorský premiér a kancelársky vyzývateľ za kresťaské strany Edmund Stoiber nevynechá ani jeden zápas Bayernu Mníchov. Je dokonca členom poradného zboru, prešpikovaného známymi postavami z politiky, ekonomiky a spoločnosti. O Stoiberovi sa traduje nasledujúca historka: Pred dvoma rokmi sme boli svedkami extrémne napínavého finále o nemecké majstrovstvo. Bayern Mníchov sa stal šampiónom až v dohrávaní; počas predĺženia v poslednom zápase. Edmund Stoiber bol na ceste z jednej politickej akcie. V aute nevydržal s nervami, vypol rádio - od sklamania nad stratou titulu „jeho“ klubu. O „zázraku“, o góle Bayernu po príslovečnej dvanástej sa dozvedel až niekoľko hodín neskôr – dovtedy nebol v stave s nikým komunikovať; sedel v služobnom aute a potichučky smútil.
Z čoho pramení takéto futbalové fanúškovstvo nemeckých politikov? Tu je pokus o vysvetlenie.
Prvý bod: Takmer každý nemecký politik pochádza – ako sa vraví - z jednoduchých pomerov. Takmer každý hral v žiackej alebo juniorskej jedenástke, každý raz strelil rozhodujúci gól alebo zabránil súperovmu víťazstvu. A takmer každý oceňuje tímovú prácu, d´artagnovský princíp „jeden za všetkých, všetci za jedného“, cení si spolupatričnosť a bojovnosť futbalistov. A chce ho preniesť aj do dnešného povolania – do džobu profesionálneho politika.
Druhý, rozhodujúci bod: V tajných snoch určite rojčili mnohí nemeckí politici, že strelili na Majstvovstvách sveta v 90tej minúte rozhodujúci gól. Nikdy však nesnili o straníckych zjazdoch, o ováciách delegátov. Dôvod? Všetci politici vedia, že partajné holdovanie, tlieskanie postojačky, skandovaný potlesk, že toto všetko je jedna veľká inscenácia, výsledok zákulisnej réžie partajných manažérov. A hlavne – Čo je proti potlesku delegátov tomu výbuch ozajstných vášní na štadióne? Hymnické piesne vlajkonosičov? Burácajúce hľadisko oslavujúce víťaza? Moderného - úspešného! - kolektívneho gladiátora?
Záver: Futbalové fanúškovstvo nemeckých politikov nie je ničím iným než skrytým obdivom toho, že ozajstnými ľudovým hrdinom je niekto iný – vynikajúci jednotlivec organicky zrastený s prvotriednym kolektívom, dobrovoľne podporovaný oduševnenou verejnosťou.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|