|
|
| |
|
Dnes je utorok, 2. december 2008 |

|
|

|
9. november 2003
|
Vychádzajú memoáre Borisa Beckera
|
Ján Šalgovič, Mníchov
|
Legendárny nemecký tenista Boris Becker napísal memoáre s názvom „Okamih, počkaj predsa...“. Na knižné pulty sa dostanú zajtra, v pondelok 10teho novembra. Výňatky uverejnil tento týždeň bulvárny denník Bild-Zeitung.
Boris Becker vyhral v roku 1985 ako 16-ročný najslávnejší tenisový turnal vo Wimbledone. Potom žal tenisové trofeje ako na bežiacom páse. Je najlepším nemeckým tenistom v histórii. Aktívnu kariéru skončil v roku 1999 presne tam, kde sa začala jeho hviezdna dráha – vo Wimbledone. Potom už na seba upozorňoval verejnosť najmä rôznymi škandálmi: nemanželským dieťaťom, rozvodom, krachom internetovej športovej firmy, krátením daní, v poslednom čase presťahovaním sa do švajčiarskej daňovej oázy, kantonu Zug.
Dnes 35-ročný Boris Becker sa pred časom rozhodol, že napíše memoáre. V prvých výňatkoch v denníku Bild-Zeitung sa venuje afére okolo nemanželskej dcéry Anny. Splodil ju počas náhodnej niekoľkominútovej známosti v Londýne po poslednom tenisovom zápase vo Wimbledone. Opisuje prvé pocity, keď sa osem mesiacov po londýnskom cudzoložstve dozvedel, že bude otcom. Ako musel túto novinku priznať manželke Barbare a synovi Noahovi. Záverom naširoko obnažuje dušu a píše, ako sa chce stať dobrým otcom aj svojej nemanželskej dcére Anne.
Z iného súdku sú Beckerove spomienky na enormný tlak počas aktívnej dráhy. Vtedy začas prepadol tabletkám. Nemohol spávať. Bol to predovšetkým následok neustáleho lietania z kontinentu na kontinent a vnútorného pnutia – od Borisa Beckera sa začiatkom 90tych rokov jednoducho čakalo, že vyhrá každý zápas! A zvládnuť tento tlak vyžadovalo mať nadľudskú silu, ktorou Becker zjavne nedisponoval. Ak už tabletky neúčinkovali, potom k nim pridal jedno-dve pivá a pohár whisky. Z tabletkovej závislosti sa vyliečil, až keď sa mu narodil syn Noah.
Boris Becker sa usiluje v memoároch ukázať ako normálny človek. Síce mimoriadne úspešný, ale aj so slabinami, ako ich majú mnohí muži. Či už ide o záletnícke sklony, alebo o neschopnosť vysporiadať sa s každodenným napätím. Neodhaľuje v nich nijaké lacné súkromné „pikošky“ za účelom zvýšiť počet predaných výtlačkov – a toto je na Beckerových memoároch azda najsympatickejšou črtou.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|