Hlas Ameriky	Dnes je piatok, 29. august 2008       4. január 2002 Decentrálizácia ochrany utajovaných skutočností? Ivan Štulajter Koncom minulého roka sa niekoľko dní v médiách pretriasala otázka bývalých príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti, ktorých zákon o ochrane utajovaných skutočností neoznačuje ako nespoľahlivé osoby z hľadiska narábania so „štátnym tajomstvom“. Skutočnosť, že na Slovensku už neplatí lustračný zákon a že ani zákon o utajovaných skutočnostiach nenarába s pojmom príslušník Štátnej bezpečnosti, však ešte neznamená zelenú pre bývalých „eštebákov“. V zákone o utajovaných skutočnostiach sa totiž hovorí aj to, že „za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko“. Pod bezpečnostným rizikom sa okrem iného rozumie aj činnosť „proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv“. Ak by sme pripustili právnu kontinuitu samostatnej Slovenskej republiky so štátnymi útvarmi, ktoré prechádzali jej vzniku, mohli by sme dôjsť napríklad k tomu, že Československá socialistická republika v 70. rokoch minulého storočia prijala na seba medzinárodné záväzky v oblasti dodržiavania a ochrany základných ľudských práv na svojom území. Komunistická prax však bola v príkrom rozpore s týmito záväzkami a priamym vykonávateľom komunistického teroru proti medzinárodne chráneným záujmom občanov Československa v oblasti uplatňovania ľudských práv bola práve Štátna bezpečnosť. Ak to zhrnieme, zákonom o ochrane utajovaných skutočností sa dajú dosiahnuť podobné účinky ako bývalým lustračným zákonom. Podmienkou je, že tí, ktorí majú na starosti bezpečnostné previerky osôb, takto „kontinuálne“ uvažujú. Slovom, závisí to od výkladu. Problém „omylnej subjektívnosti“ tých, ktorí posudzujú, čo všetko a pred kým treba utajiť, je slabým miestom zákona o utajovaných skutočnostiach. Na otázku, akým slabým, odpovie až prax. Netreba zabúdať, že sa tu stretávajú záujmy na utajovaní so záujmami na slobodný prístup k informáciám a ďalšími ústavou garantovanými právami - napríklad právom na súkromie. No rovnako závažným problémom, akým sú „efektívna miera utajovania“ a posudzovanie spoľahlivosti osôb, zdá sa byť aj fakt, že Národný bezpečnostný úrad nie je jedinou inštitúciou, ktorá preveruje spôsobilosť občanov prichádzať do styku s utajovanými skutočnosťami. Slovenská informačná služba nielenže disponuje zväzkami ŠtB, ale „svojich“ ľudí si preveruje sama. Podobne ako Vojenské spravodajstvo, ktoré preveruje ešte aj ľudí z rezortu Ministerstva obrany. Policajný zbor zas preveruje ľudí, ktorí budú plniť úlohy „kriminálneho spravodajstva“. Vzniká tak paradox: Hoci je Národný bezpečnostný úrad z hľadiska úloh, aké má plniť v oblasti ochrany utajovaných skutočností, kľúčovou inštitúciou, nemôže sa zaobísť bez služieb a informácií tajných služieb a polície. Na ľudí - z týchto na výskyt utajovaných skutočností citlivých rezortov - však nemá efektívny dosah. Fakt, že nemá takýto dosah ani na rezort obrany, ale musí sa spoľahnúť na bezpečnostné previerky Vojenského spravodajstva, možno už nie je ani paradoxný ako rovno chybný. Národný bezpečnostný úrad však napriek všetkému môže v tejto súvislosti od Vojenského spravodajstva požadovať aspoň informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti jeho vlastných ľudí. Teda aj tých, ktorí „lustrujú“ rezort obrany. Bude to však stačiť Severoatlantickej aliancii?		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...