Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       26. november 2002 V otázke vyhlásenia Vilniuskej desiatky politici opozície aj koalície zlyhali Mária Hlucháňová Vyhlásenie desiatich krajín tzv. Vilniuskej skupiny, ktorým deklarovali na pražskom summite NATO svoju ochotu prispieť do medzinárodnej koalície na odzbrojenie Iraku, vyvolalo na Slovensku nečakaný ohlas. Uvažuje Mária Hlucháňová. Ohlas, alebo presnejšie ohlasy, boli vo väčšine negatívne, a nesprávne. Chybou viacerých inštitúcií ale i osôb postavili do nepekného svetla úspech Slovenska, ktoré v Prahe dostalo pozvanie vstúpiť do NATO. A čo je horšie, téma vstupu NATO opäť dostala v očiach verejnosti nebezpečný otáznik. Dnes s odstupom dní už politici označujú za vinníkov médiá. To sa dalo čakať, v týchto zemepisných šírkach je to totiž v citlivých témach a kauzách zatiaľ "osvedčený postup". Pritom primárne chyby urobili politici sami. Prvá vážne pochybila a doslova vystrašila verejnosť šéfka integračného výboru Monika Beňová z opozičného SMER-u, keď verejne spochybnila podpis premiéra Dzurindu pod vyhlásenie, a nie síce priamo, ale veľmi jasne ho obvinila v podstate zo zaťahovania krajiny do vojenskej operácie. Beňová, ktorá sa netají svojím záujmom o zahraničnú politiku, prezentovala názory, ktoré z hľadiska medzinárodného verejného práva svedčia o jej neznalosti základných pravidiel. Vláda, minister zahraničných vecí a prezident sú totiž tie štátne orgány, ktoré uskutočňujú medzinárodné styky. V prípade vlády všeobecne platí, že ju zastupuje premiér. V tomto smere bol Mikuláš Dzurinda plne oprávenený podpisovať pražské vyhlásenie. Parlament k tomu nepotrebuje, lebo opäť z hľadiska medzinárodného práva vyhlásenie má politický a nie právny charakter. Ak by mal predseda vlády v takýchto prípadoch žiadať stanovisko od poslancov, zrejme by nemohol nikam vycestovať alebo nič podobné podpísať. Navyše takéto vyhlásenia sú veľmi časté pri podujatiach typu akým bol pražský summit. Ďalší problém - a zrejme najvážnejší - bolo utajovanie samotného faktu, že dokument existuje, a že ho Slovensko podpísalo. Z hľadiska medzinárodných zvyklostí totiž takýto text nevzniká priamo na vrcholnom podujatí, ale pripravuje sa už predtým. Slovenská vláda a ministerstvo zahraničných vecí to určite veľmi dobre vedelo, a malo dostatok času ako tento fakt oznámiť verejnosti. Spôsob, že sa tak stalo až následne po summite, a spôsob spracovania témy médiami, ktoré ju dostali takzvane "exkluzívne", je už len dôsledok zlej informačnej politiky zodpovedných inštitúcií. V celej kauze tápala nielen vláda ale aj samotná koalícia. Niektorí jej lídri ešte ani po summite nevedeli jasne občanom povedať, že ide len o politickú deklaráciu, že navyše je vyjadrením oficiálnej zahraničnopolitickej línie krajiny, a že všetci boli o takomto kroku dopredu informovaní. Samozrejme, to logicky vyprovokovalo opozíciu nielen k unáhleným vyhláseniam, ale dodalo odvahu tým politickým kruhom, ktoré sa snažia o vstupe Slovenska do NATO dosiahnuť referendum. Je škoda, že nespochybniteľný úspech Dzurindovej garnitúry, akým je pozvanie jeho krajiny do aliancie, zatienil moment, ktorý sa nedá s pozvánkou nijako porovnávať. Na druhej strane sa ukázalo, že politici na Slovensku si tému NATO v širších kontextoch ešte neosvojili, a okrem základných fráz o nej pred občanmi nevedia dostatočne jasne hovoriť. Ak sa to nenaučia čo najrýchlejšie, môže momentálna podpora pre vstup začať rapídne klesať.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...