Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       29. október 2003 Muravchik: Pre Američanov je OSN slepá ulička, riešením ale môže byť NATO Daniel Bútora Teraz presuniemem našu pozornosť k americko-európskym vzťahom. „Program atlantických bezpečnostných štúdií”(PASS) je nedávno založený pražský think-tank, z ktorého stačí spomenúť dve najznámejšie mená: Michael Žantovský a Alexandr Vondra. Obaja bývalí českí veľvyslanci vo Spojených štátov v októbri v priestoroch českého Senátu zorganizovali bohato obsadenú konferenciu NATO a širší Blízky východ. Daniel Bútora na nej hovoril s niektorými americkými bezpečnostnými odborníkmi. Dnes Vám ponúkame rozhovor s Joshuom Muravchikom z washingtonského American Enterprise Institute. RFE: Boli ste jedným zo známych zástancov rozšírenia NATO. Po Poľsku, Maďarsku a Českej republike má teraz ďalších deväť krajín členstvo na dosah. Zdá sa však, akoby niektorí z nich – povedzme Slovensko a Bulharsko – najviac čakali na súhlas amerikcého Senátu s ich členstvom v NATO, a odvtedy získali pocit, že sa až tak veľmi snažiť nemusia... Muravchik: "To je asi pravda. Ale, realisticky videné, dalo sa to očakávať, a z času na čas sa to stáva. Hlavné je, aby tieto krajiny fungovali demokratickým spôsobom, a to sa viac-menej deje. To, že tam občas dôjde k nejakým problémom a ťažkostiam súvisí s tým, že tieto krajiny predsa majú stále veľmi mladé inštitúcie. Kľúčové je, aby v zásade išli správnym smerom. Aj demokratické štáty mávajú sem-tam problémy. Napokon, aj Amerika má vo svojich dejinách politickú korupciu alebo kupovanie hlasov. Z týchto problémov treba vyrásť." RFE: Jednou z príčin nezhôd medzi Amerikou a Európou je aj to, čomu sa hovorí odlišné vnímanie rizík: obe strany Atlantiku sa pozerajú na tie isté nebezpečenstvá – Irak, Sýria, Irán, Severná Kórea – ale vnímajú ich s rôznou naliehavosťou. To sa týka aj veľkých a skúsených krajín ako Nemecko a Francúzsko. Je toto odlišné vnímanie nevyhnutnosťou, alebo je to niečo, čo možno ovplyvniť? Muravchik: "Myslím, že sa to dá ovplyvniť. Ale sú tam aj veci, ktoré sú dané samotnou situáciou. To sa týka najmä psychológie. Amerika má už z minulosti veľmi silný zmysel pre sebaobranu, a ten sa po 11. septembri veľmi posilnil. A potom, Amerika si je vedomá toho, že je jedinou superveľmocou, a že má jedinečnú zodpovednosť za to, čo sa vo svete deje – i keby sme z tejto zodpovednostii neboli veľmi nadšení. Viac krát sme sa v minulosti poučili, že viaceré krízy nakoniec vždy skončia „na našom stole“. Tak sa to stalo pred pár rokmi na Balkáne, kde sa prezident Bush starší i prezident Clinton dlho snažili pred krízou zatvárať oči a vyhnúť sa jej, ale nakoniec sa to nedalo. Bill Clinton a Madeleine Albrightová vtedy začali používať výraz „nenahraditeľná krajina“. Bol to nešťastný a pre mnohých zrejme aj urážlivý termín, ktorý však odrážal poznanie našej zodpovednosti. Francúzi a Nemci zrejme túžia po významnom postavení vo svete, ale už nemajú toto vedomie zodpovednosti, a na všetky bezpečnostné otázky sa pozerajú v užšej perspektíve ako Amerika." RFE: Ak sa ale toto rozličné vnímanie ešte ďalej rozšíri, bude Atlantik ešte vždy jeden politicko-bezpečnostný priestor? Bude to jedna, s nadsázkou povedané, civilizácia? Muravchik: "To neviem. Teraz sme v období prehodnocovania všetkého, vrátane prehodnocovania bezpečnosti. Na jednej strane Európania často hovoria, že nemajú radi, ak Amerika postupuje jednostranne. A najmä Francúzi a Nemci opakujú, že by sme mali viac pracovať prostredníctvom OSN. Ale cez OSN sa veľa vecí vôbec urobiť nedá, to je predsa úplne neúspešná organizácia, ktorá nedokáže udržať mier. Takže to je pre Ameriku slepá ulička. Na druhej strane, viem si predstaviť kompromis, na ktorom by sa Amerika i Európa mohli dohodnúť. Ten by mohol spočívať v oveľa väčšej úlohe pre NATO. Ak majú Američania pracovať cez mnohostranné organizácie, potom sa ponúka práve Atlantická aliancia. To je odskúšaný, úspešný a relatívne malý klub demokratických štátov s istými hodnotami, čo OSN so všetkými tými diktatúrami nemá a nie je." RFE: Pozrime sa teraz na otázku Iraku. Prezident Bush navrhol na obnovu Iraku pomoc vo výške 20 miliárd dolárov. Mnohí kongresmani, vrátane republikánov, chcú, aby polovica bola poskytnutá ako pôžička. Minister obrany Donald Rumsfeld kongresmanov varoval s poukazom na historickú skúsenosť Nemecka, ktoré bolo po prvej svetovej vojne zaťažené reparáciami a tento tlak pomohol k pádu demokratickej vlády a k nástupu nacizmu... Muravchik: "Dúfam, že Kongres v tejto veci ustúpi. Bolo by obrovskou chybou, keby sme namiesto pomoci poskytli Iraku pôžičku, hoci len polovicu. Tým, že sme zvrhli Saddáma Husajna a vojensky obsadili Irak, sme vzali na svoje plecia zodpovednosť za Iračanov. Väčšina Iračanov je s tým nepochybne spokojná, ale aj tak – tým, že sme odstránili irackú vládu, urobili sme pomerne radikálnu vec. A to znamená, že je na nás, aby sme to dotiahli do konca. Musíme sa postarať o obnovu Iraku, a v tejto chvíli by sme Iračanom nemali vystavovať účet za to, že sme tam." RFE: Vráťme sa ešte ku konceptu demokratickej premeny Blízkeho východu. Povedzme, že situácia v Iraku sa krok po kroku bude stabilizovať, a že nastúpi na dlhú cestu smerom k demokracii. Bude Irak fungovať ako príklad pre svojich susedov? Muravchik: "To je americká nádej. A predpokladám, že vláda má aj iné plány pre okolité štáty – nemyslím vojenské intervencie, ale skôr diplomatické, vzdelávacie, propagačné aktivity. Historicky je Irak po Egypte druhou najvplyvnejšou arabskou krajinou. A je to priamy sused Iránu, kde sa toho dnes veľa deje, je tam viditeľná opozícia proti súčasnému režimu. Demokracia v Iraku (a súhlasím, že nebude dokonalá) podľa mňa zvýši tlak na demokraciu aj v okolitých štátoch. "		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...