Hlas Ameriky	Dnes je piatok, 25. júl 2008       30. október 2003 Gedmin: Európanov trápi, že nemôžu byť Amerike partnermi Daniel Bútora „Program atlantických bezpečnostných štúdií”(PASS) je nedávno založený pražský think-tank, z ktorého stačí spomenúť dve najznámejšie mená: Michael Žantovský a Alexandr Vondra. Obaja bývalí českí veľvyslanci vo Spojených štátov v októbri v priestoroch českého Senátu zorganizovali bohato obsadenú konferenciu NATO a širší Blízky východ. Daniel Bútora na nej hovoril s niektorými americkými bezpečnostnými odborníkmi. Dnes Vám ponúkame rozhovor s Jeffreym Gedminom, riaditeľom riaditeľom Aspen Institute v Berlíne, ktorý sa sústreďuje na americko-európske vzťahy. RFE: Čo hovoríte na to, že Európa a Amerika sa dnes tak odlišne pozerajú na svet? Že na rovnaké hrozby a riziká reagujú odlišne, že ich odlišne vidia? Gedmin: „To je veľká výzva, ktorá pred nami stojí. Počas Studenej vojny bola jasná hrozba, jasný nepriateľ a NATO bolo súdržné. V 90-tych rokoch sme sa dopracovali k jednotnému postoju ku krízam na Balkáne, hoci to bolo dosť ťažké. Teraz vstupujeme do sveta po 11. septembri, a hľadanie jednoty bude ťažšie. A naozaj, ak toto odlišné videnie neprekonáme, budeme mať ťažkosti. Američania a Európania sa zhodnú v tom, že šírenie zbraní hromadného ničenia je problémom. Odlišnosti prichádzajú pri ďalšom kroku – pri stanovení priorít a hlavne pri rozhodnutí, čo s tým. Pre Ameriku to budú dôležité otázky, a potrebujeme, aby sa v tom angažovala aj Európa. Ale ako sa bude angažovať, či podstatne alebo iba čiastočne, a či sa dokážeme zhodnúť, to sa ukáže.“ RFE: Odlišnosti medzi Amerikou a Európou vzrástli najmä po 11. septembri, a sčasti po nástupe prezidenta Busha pár mesiacov predtým. Z európskych reakcií sa niekedy zdá, že hlavným vinníkom je práve prezident Bush. Pri bližšom pohľade na Ameriku zasa vidno, že opoziční Demokrati Busha v niečom kritizujú, v mnohých bezpečnostných otázkach, ktoré Európanov trápia, s ním však súhlasia. Alebo nie? Gedmin: „Prezidenta Busha mnohí intelektáli a tiež časť európskej verejnosti vyslovene neznášajú. Mne sa pritom zdá, že táto nevraživosť zastiera problémy, ktoré sú hodné pozornosti. Bush je v Európe nepopulárny, pretože odmietal veci, ktoré sa Európanom páčili (dohodu o emisiách z Kjótó, Medzinárodný trestný tribunál) a chcel odstrániť Saddáma Husajna. Fajn. Teraz sa pozrime na druhú stranu: táto vláda splatila dlhy voči OSN, opäť vstúpila do UNESCA, vyzvala na podstatné zvýšenie hospodárskej zahraničnej pomoci, dala 15 miliárd dolárov na boj proti AIDS v Afrike, uskutočnila v Afganistane mnohostrannú operáciu pod hlavičkou OSN, vypočula európske výzvy a nestiahla z Kosova a z Bosny jednotky, a vypočula európske výzvy v otázke Ruska a podstatne zlepšila americko-ruské vzťahy. A ja nerozumiem, prečo Európa tak strašne odmieta Busha... Urobil viacero vecí, s ktorými Európania nesúhlasia, to je jasné, ale zároveň urobil celý rad takých, s ktorými Európania súhlasia. Myslím si, že Bush nie je problémom, ale iba príznakom. Problémom je podľa mňa štrukturálna zmena v americko-európskych vzťahoch. Európa by chcela mať vo vzťahoch s nami väčší vplyv a väčší rešpekt. Amerika žiaľ možno naozaj niekedy dosť pozorne nepočúva. Ale Európa nemá schopnosti, nemá silu, nemá zdroje na to, aby bola Amerike skutočným partnerom. Bush prišiel a Bush odíde, ale mnohé z týchto problémov jednoducho zostanú.“ RFE: Keby sme sa na to pozreli psychologicky, môžeme povedať, že Európania vidia americkú aroganciu a Američania vidia európsku závisť? Gedmin: „No, nie je to veľmi slušné takto to povedať, ale hrá to svoju úlohu. Nepomer medzi silou Ameriky a Európy, závislosť na Spojených štátoch a postavenie Ameriky sú zdrojom nekonečnej závisti a zášte. Je to začarovaný kruh, ktorý treba rozťať.“ RFENezhody medzi Európou a Amerikou sa prejavili počas vojny v Iraku. Teraz, v čase obnovy krajiny, sa v Amerike diskutuje o tom, ako túto obnovu zaplatiť. Niektorí členovia Kongresu zdôrazňujú, že Irak je potenciálne bohatá krajina, ktorá bude schopná z vývozu ropy splácať svoje dlhy, a preto nechcú podporiť vládny návrh, aby Spojené štáty poskytli Iraku 20-miliardovú pomoc, ale chcú časť z toho premeniť na pôžičku. Má podľa Vás pravdu prezident Bush, keď trvá na tom, aby Irak dostal všetko formou grantu? Gedmin: „Bush má podľa mňa pravdu, a dúfam, že v tomto zvíťazí. Nám predsa ide v Iraku o veľa. Odstránili sme krvavého diktátora a hrozbu, ktorú predstavoval. Ale keď teraz na obnovu Iraku nedáme dosť peňazí, poškodíme tým Iračanov, ale aj našu hodnovernosť vo svete. Je to akási investícia, ktorá bude prinášať zisk nie roky, ale celé desaťročia. Práve my musíme Iračanom pomôcť vytvoriť stabilnú a slušnú vládu. Ak to urobíme, za 20, 30 rokov budú historici hovoriť: koľko to stálo? Áno, jasné, vtedy sa o tom veľa hovorilo... Nikto dnes spätne nespochybňuje Marshallov plán, ale ani letecký most do Berlína, nikto sa nepýta, koľko to vtedy stálo, to ale bolo drahé! Nebolo to veľmi veľa!? V Európe sa to vyplatilo. Američania to v prípade Iraku jednoducho musia vydržať, musia sa na to pozrieť z dlhodobej perspektívy a musia byť voči Iraku veľkorysí – a nakoniec sa to oplatí, nám aj našim deťom. Ale musíme to chcieť urobiť.“ RFE: Keď hovoríte o dlhodobej perspektíve, Francúzi a Rusi tlačia na Američanov, aby čo najskôr odovzdali v Iraku vládu samotným Iračanom. V minulosti však Američania často príliš rýchlo odchádzali... A aj skúsenosti zo strednej a východnej Európy hovoria, že obnova Iraku bude trvať veľmi dlho. Gedmin: „Je smiešne, ak niekto dnes hovorí, aby v Iraku čo najskôr vládli samotní Iračania... Tí, čo to hovoria, sa ešte prednedávnom veľmi nestarali, že pri moci bol namiesto Iračanov Saddám Husajn. Títo ľudia tiež nevyzývajú na urýchlené slobodné voľby v Číne a Sýrii, a nevolajú po tom, aby na Kube už konečne vládli samotní Kubánci... Americkou dilemou je, že musíme urobiť dve protichodné veci zároveň. Musíme zostať v Iraku dosť dlho, aby sa situácia stabilizovala. Na druhej strane naozaj musíme čo najskôr odovzdať vládu Iračanom. Keby sme odišli teraz, bez novej ústavy a zvolených predstaviteľov, bez funkčných slobodných médií a nezávislého súdnictva, bola by to katastrofa. Riziko totiž vôbec nie je tom, že by Amerika chcela v Iraku zostať príliš dlho a túto krajinu ovládnuť. Riziko je presne opačné – že Američania odídu príliš skoro.“		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...