Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       15. august 2001 Od začiatku rozpadu Sovietskeho zväzu uplynulo 10 rokov Miroslav Neoveský Tento týždeň pred desiatimi rokmi sa v Moskve začali odvíjať udalosti, ktoré nielenže svet sledoval so zatajeným dychom, ale ktoré znamenali tiež koniec jednej éry. Puč, ktorým sa tí, čo ho organizovali zúfalo pokúšali zachrániť Sovietsky zväz, privodil jeho pád. Hovorí Miroslav Neoveský. August nikdy nebol pre tých sovietskych vodcov, ktorí sa pokúšali aspoň ako-tak reformovať nereformovateľný systém, dobrý mesiac. V roku 1964 po dovolenke na Kryme a po následnej účasti na oslavách 20-teho výročia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, Nikita Sergejevič Chruščov po svojom návrate do Kremľa zistil, že už nie je prvým tajomníkom Ústredného výboru, ba dokonca ani jeho členom. Lepšie sa v roku 1991 neviedlo ani Michailovi Sergejovičovi Gorbačovi, ktorý s rodinou trávil od 4-tého augusta dovolenku na Kryme. Jeho neprítomnosť využili zarytí odporcovia akýchkoľvek reforiem na pokus o zvrátenie vývoja. Poďme však po poriadku: príznaky, neveštiace nič dobré, sa množili už dávno. V decembri 1990 znenazdajky rezignoval jeden z najužších Gorbačovových poradcov a minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze, ktorý varoval pred možnosťou puču zo strany odporcov reforiem. Zbytok zimy, až hlboko do roku 1991, bol poznamenaný atmosférou zvyšujúceho sa napätia, osobitne v súvislosti so zostrujúcou sa rétorikou krátko predtým zvoleného prezidenta Ruskej federácie Borisa Jeľcina proti centrálnym inštitúciám moci a uprostred diskusii o novej zmluve o únii, ktorá by uvoľnila zväzky panujúce v dovtedajšom Sovietskom zväze. A tak ako Ševardnadze predpovedal „jastrabi“ stále ostrejšie vystupovali proti tomu, čo považovali za postupný rozpad krajiny. Gorbačov svojou politikou kľučkovania sa pokúšal nájsť kurz, ktorý by viedol stredom medzi tábormi zástancov reforiem a ich odporcov. Začiatkom augusta rezignoval ďalší blízky spolupracovník a poradca prezidenta Alexander Jakovlev, ktorého mnohí nazývali „architektom perestrojky“. Pri svojom odchode taktiež varoval svojho šéfa pred hroziacim pučom. Avšak už predtým sa vtedajší americký prezident George Bush, otec dnešného prezidenta Spojených štátov, odhodlal k bezprecedentnému kroku. Z Washingtonu telefonicky zavolal Gorbačova a varoval ho pred rovnakou hrozbou. V rozhovore pre Slobodnú Európu v roku 1996 si Gorbačov na to spomínal takto: AUDIO: „Bush mi telefonoval a ja som mu povedal: ’George, môžeš pokojne spať, nič sa nestane!‘ To je, čo som mu povedal.: Gorbačov odišiel aj s rodinou 4. augusta na letnú dovolenku na Krym, kde chcel dokončiť práce na novej verzii zmluvy o Únii. Krátko pred piatou popoludní 18. augusta prišli za ním šéf jeho personálneho štábu spolu s členom politbyra Olegom Šeninom a skupinkou vyšších vládnych úradníkov. Žiadali od neho, aby podpísal dekrét o vyhlásení výnimočného stavu, alebo aby odstúpil. Gorbačov odmietol urobiť aj jedno aj druhé, a tak vládni úradníci skonfiškovali takzvaný nukleárny kufrík, ktorý obsahoval kódy, potrebné na odpálenie sovietskych atómových zbraní. Gorbačov aj s rodinou sa ocitli v domácom väzení. Ráno 19. augusta vodcovia puču vystúpili na verejnosť. Sovietska tlačová agentúra TASS uverejnila správu, že Gorbačov bol zo zdravotných dôvodov zbavený všetkých svojich funkcií, ktorých sa ujal jeho viceprezident Genadij Janajev. Vznikol Štátny výbor pre výnimočný stav, vedený ôsmimi úradníkmi, vrátane šéfa KGB Vladimíra Krjučkova, predsedu Rady ministrov Valentina Pavlova a ministra obrany Dimitrija Jazova. Všetky štrajky a demonštrácie boli zakázané. Potom „banda ôsmich“, ako ich neskôr označili, vystúpila v televízii. Osobitne Janajev bol nervózny a ruky sa mu očividne triasli. Divákom povedal, že bol nútený prevziať kontrolu, aby zabránil rozpadu krajiny. Neskôr v ten istý deň ruský prezident Boris Jeľcin a ďalší vedúci ruskí politici odsúdili puč ako protiústavný a vyzvali na generálny štrajk. V spoločnom vyhlásení Jeľcina, predsedu ruskej vlády Ivana Silajeva a Ruslana Chasbulatova, ktorý sa mal stať predsedom Najvyššieho Sovietu, sa hovorilo: AUDIO: „V noci z 18-teho na 19-teho augusta bez vedomia vládnej moci a protizákonne bol odstavený prezident krajiny. Neexistuje dôvod, ktorý by to opodstatňoval. Ide o pravicový, reakčný, protiústavný puč. Sme presvedčení, že takéto násilné metódy sú neprijateľné. Diskreditujú Sovietsky zväz pred celým svetom, poškodzujú našu prestíž v medzinárodnej pospolitosti, vracajú nás do éry Studenej vojny a izolácie Sovietskeho zväzu od ostatného sveta.“ O jednej popoludní Jeľcin vystúpil na tank pred moskovským Bielym domom a vyzval na masový protest. O pol piatej popoludní námestník primátora Moskvy Jurij Lužkov odsúdil puč a vyzval občanov hlavného mesta, aby uposlúchli Jeľcinovu výzvu na masový protest. O niekoľko minút neskôr Jeľcin vydal dekrét, ktorým všetky vládne orgány a ustanovizne vrátane KGB, nachádzajúce sa na území Ruskej federácie, podriaďuje svojej právomoci. Nasledujúci deň Jeľcin telefonicky hovoril s americkým prezidentom Bushom, ktorý ho ubezpečil, že Washington Janajevovu vládu neuzná. O deň neskôr zatkli „bandu ôsmich“, davy zvrhli sochu zakladateľa sovietskej tajnej polície Felixa Dzeržinského pred hlavným sídlom KGB v Moskve. Gorbačov sa mohol vrátiť, lenže davy skandovali Jeľcinovo meno. V interview Slobodnej Európe v roku 1996 Gorbačov k tomu povedal: AUDIO: „Iniciatívu plne prevzalo ruské vedenie, ktoré bránilo demokraciu a prirodzene sa cítilo byť v sedle.“ V rozpätí niekoľkých dní jedna republika za druhou vyhlasovali svoju nezávislosť a v decembri roku 1991 Sovietsky zväz prestal existovať aj oficiálne. Dňa 25-teho decembra Michail Gorbačov ako prezident neexistujúcej krajiny rezignoval.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...