Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 7. september 2008       31. august 2001 Bývalé sovietske republiky strednej Ázie aj po 10 rokoch sužujú chudoba a extrémizmus Miroslav Neoveský Neúspešný puč proti sovietskemu prezidentovi Michalovi Gorbačovovi, ktorého 10-te výročie sme si pred takmer dvoma týždňami pripomínali, urýchlil aj konečný rozpad Sovietskeho zväzu. Jedna republika za druhou začali vyhlasovať svoju nezávislosť. Pozrime sa teraz na tie z bývalých sovietskych republík, o ktorých sa v našich zemepisných šírkach veľa nehovorí, na republiky strednej Ázie. V týchto dňoch oslávili, oslavujú alebo oslávi 10-te výročie svojej nezávislosti aj päť bývalých stredoázijských sovietskych republík. Všetky z nich boli vytvorené bývalým sovietskym diktátorom Josifom Stalinom v hraniciach, vymedzených čisto na etnickom princípe. Treba im pripísať k dobru, že napriek vnútorným nepokojom sa medzištátnym konfliktom so susedmi vyhli, čo sa napríklad Arménsku a Azerbajdžanu nepodarilo. Pozrime sa teraz bližšie na tri z nich. Základným pilierom stability v strednej Ázii je Uzbekistan, ktorý je so svojimi 23-mi miliónmi obyvateľov najľudnatejším štátom. Jeho prezident Islam Karimov, komunista, z ktorého sa stal nacionalista, podporuje islam ako štátne náboženstvo. A hoci stavia mešity pre štátu lojálnych veriacich, tak zároveň nasadzuje svoje bezpečnostné sily do nemilosrdnej kampane proti akémukoľvek prejavu fundamentalizmu. Predovšetkým mladí ľudia v úrodnom, ale preľudnenom údolí Fergana sú hnaní k extrémizmu chudobou. Ozbrojené krídlo Islamského hnutia Uzbekistanu, predovšetkým v lete posledných dvoch rokov, zaútočilo na oblasť niekoľkými stovkami bojovníkov, operujúcich z Tadžikistanu a Kirgizska. Až po niekoľko týždňov trvajúcich bojov v horách ich kirgizské vládne jednotky, údajne za podpory uzbeckého letectva, zatisli späť. Bezpečnostní experti však očakávajú v budúcnosti ďalšie problémy. Konflikt je totiž živený nielen náboženským presvedčením, ale aj kvitnúcim obchodom drogami, smerujúcimi do Ruska a na Západ cez Afganistan a Tadžikistan. Kirgizský prezident Askar Akajev, jediný prezident krajín SNŠ, ktorý nebol komunistom, dokázal radom liberálnych reforiem v deväťdesiatych rokoch urobiť z Kirgizska uprednostňovaný cieľ pre medzinárodné finančné ustanovizne. Avšak, čeliac rastúcej nestabilnosti sa aj on, podobne ako jeho susedia, uchýlil k autoritatívnemu spôsobu vlády nad 4 a pol miliónom svojich občanov. Tadžická republika, ktorej dominuje pohorie Pamíru, je priam zoradiskom militantných síl. Zbedačená krajina 6 a pol milióna ľudí je považovaná za najslabšiu a najzaostalejšiu z umelo vytvorených stredoázijských sovietskych republík. Až do roku 1997 zúrila v krajine občianska vojna medzi promoskovským vedením republiky na čele s Emomali Rachmanovom a islamskou opozíciou. Hoci rebelov na základe mierovej dohody postupne integrovali do štátnej správy, polície a armády, množia sa príznaky rozporov a zrážky medzi vládnymi silami a odštiepeneckými skupinami extrémistov sú stále častejšie. Pre Rusko je tento nepokoj vítaný, lebo mu umožňuje obnovovať a posilňovať svoj vplyv v strednej Ázii a chrániť si tak svoje južné hranice. Ruskí vojenskí poradcovia pôsobia teraz v Kirgizsku a na pozvanie prezidenta Rachmonova ruské jednotky celé roky strážia tadžické hranice. Oproti tomu Uzbekistan sa opatrne snaží udržiavať si odstup od Moskvy a prezident Karimov iba pred týždňom oznámil úmysel krajiny vystúpiť z paktu kolektívnej bezpečnosti krajín Spoločenstva nezávislých štátov, ku ktorému pristúpil iba v roku 1999. Ekonomický rozmach, ktorý by pripravil fundamentalistov o podporu v oblasti, je najpravdepodobnejší v Uzbekistane, ktorý vlastní mnoho prírodného bohatstva. Oproti tomu Tadžikistan prežíva iba vďaka finančným infúziám programov západnej pomoci. Zmieniť sa treba aj o dvoch ostávajúcich republikách Turkménsku a Kazachstane. Hoci obe zápolia s podobnými problémami, ako predchádzajúce tri, tak predsa len sú v odlišnej situácii. V oboch sú pri moci autoritárski vládcovia, ak nie priamo diktátori, čo platí osobitne pre turkménskeho prezidenta Sapamurada Nyazova, ktorý sa sám rád nazýva „Turkmenbašim“, čiže otcom všetkých Turkov. Ten si dokonca dojednal s afganským Talibanom osobitnú bezpečnostnú dohodu. V iba nepatrne menšej miere to platí aj o Nursultanovi Nazarbajevovi, prezidentovi Kazachstanu. Jeho krajina má však tú výhodu, že je od miest ozbrojených nepokojov veľmi vzdialená a navyše má obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Tak Nyazov, ako aj Nazarbajev sú bývalí komunisti, Nazarbajev bol dokonca členom posledného politbyra. Všetkých päť bývalých stredoázijských republík má spoločné ešte čosi, totiž problémy nielen s reformami, tak demokratickými, ako aj hospodárskymi, ale aj s národnostnými menšinami, najmä ruskou. Niektoré z nich, presnejšie ich vládcovia, dokonca uvažujú o opätovnom zavedení ruštiny, ako úradného jazyka. Podobné sú si aj v tom, že zatiaľ čo vládnuca elita žije v nevídanom prepychu, tak väčšina obyvateľstva je na tom horšie ako za čias Sovietskeho zväzu. Nečudo, že mnohí naň spomínajú s hlbokou nostalgiou.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...