Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 6. júl 2008       5. február 2002 Po Afganistane nasleduje diskusia o postupe voči Iraku Daniel Raus Výrazný úspech v Afganistane a nebezpečenstvo zo strany ďalších štátov vedú k vážnej diskusii o novom postupe vo vojne proti terorizmu. Do centra pozornosti sa dostáva Irak, ktorý už dlhé roky odmieta plniť rezolúcie OSN. Otázkou je možnosť vojenského zásahu proti režimu Sadáma Husajna. Veta amerického prezidenta Georgea Busha o existencii „osi zla“ sa prirovnáva k slávnej vete jeho predchodcu Ronalda Reagana, ktorý kedysi označil komunistické sovietske impérium za „ríšu zla“. V oboch prípadoch to bolo priame pomenovanie problému, pripomínajúce známu vetu z Andersenovej rozprávky: „kráľ je nahý“. V oboch prípadoch ale možno pozorovať tiež viac ako váhavé reakcie zo strany európskych spojencov, azda s výnimkou Londýna. Po Reaganovom výroku nasledovala jednoznačná politika Washingtonu, ktorá viedla k neodvratnému rozpadu „ríše zla“. Aká politika voči Iránu, Iraku a Severnej Kórei bude nasledovať teraz, to je zatiaľ otázka. Netreba ale pochybovať, že Washington by rád videl pád tamojších režimov. Nebezpečenstvo totiž spočíva v ich snahe o získanie zbraní hromadného ničenia – a tie by mohli znamenať ešte väčšiu tragédiu, ako pád newyorských mrakodrapov. Administratíva prezidenta Busha pritom jasne hovorí, že na ďalšie podobné udalosti nemieni odovzdane čakať. Americký prezident George Bush nenecháva nikoho na pochybách, že svoje varovania myslí vážne. Včera, počas návštevy na Floride ich zopakoval: AUDIO: „Teroristické štáty a ich spojenci tvoria os zla v snahe získať zbrane hromadného ničenia. Varoval som ich – Spojené štáty nedovolia, aby nás najnebezpečnejšie režimy ohrozovali najničivejšími zbraňami“. Najviac sa v súčasnosti diskutuje o postupe voči Iraku. Hovorí sa o takzvanom „afganskom modeli“ a možnosti jeho zopakovania v iných štátoch. Dôvodom je nečakaný úspech vojenskej operácie proti Talibanu a teroristom, dosiahnutý po predchádzajúcich siahodlhých pochybnostiach, založených na sovietskom debakli v tejto krajine. Podstatou „afganského modelu“ bolo šťastné rozhodnutie spojiť americkú vzdušnú silu s domácimi pozemnými opozičnými silami. Najmodernejšia technológia sa tým pádom skombinovala so znalosťou prostredia a režim Talibanu nemal šancu. Zástancovia reprízy tohto postupu tvrdia, že iracký režim stojí na hlinených nohách a armáda môže ľahko otočiť zbrane proti Sadámovi Husajnovi v momente, keď bude jasné, že prehrá. Jeho režim je totiž obávaný, nie obľúbený. Medzi zástancov použitia sily patrí exilový Iracký národný kongres. Jeho sídlo je v Londýne, štruktúrou je to však takzvaná strechová organizácia, ktorá združuje množstvo menších hnutí a skupín. Jeden z predstaviteľov tejto organizácie Šaríf Ali nepochybuje o zmene politiky Washingtonu voči Bagdadu: AUDIO: „Tak to chápeme. Po diskusiach s našimi priateľmi a analytikmi vidíme, že je to aj všeobecný názor: že ide o rozhodnutie pre novú politiku a že prezident chce vypracovať stratégie, vedúce k zvrhnutiu režimu irackým ľudom. Sme tým povzbudení a začali sme predbežné diskusie s administratívou o ďalších krokoch“. Kritici ale namietajú, že v Iraku je predsa len iná situácia, ako v Afganistane. Opozícia je tam slabá a rozbitá. Navyše je rôznorodá: Kurdi na severe sú celkom iní ako šiítski moslimovia na juhu. Stačí pritom malý problém a jednotlivé opozičné frakcie bojujú proti sebe navzájom. To je, pravda, aj prípad Afganistanu – rozdielom sú ale ambície Kurdov mať vlastný štát. A dodajme, že samostatný Kurdistan je programom kurdskej etnickej menšiny v susednom Turecku, ktoré by muselo byť rovnakým spojencom Washingtonu, ako je teraz Pakistan. Turecko sa preto vojenského zásahu obáva a pýta sa, či by po páde Husajnovho režimu nenastal rozpad Iraku. Z tohto dôvodu premiér Bulent Ecevit poslal Husajnovi naliehavý list, v ktorom ho vyzýva na rešpektovanie rezolúcií OSN, týkajúcich sa nezávislých inšpektorov. Tí majú potvrdiť, že Bagdad nevyvíja zbrane hromadného ničenia. Bagdad ich však odmieta pustiť do krajiny. Bulent Ecevit o tom povedal: AUDIO: „V liste Sadámovi Husajnovi som podčiarkol očakávania od irackej vlády, osobitne čo sa týka ozbrojených síl a inšpektorov. Ak iracká vláda nebude rýchlo reagovať na žiadosť OSN a medzinárodných organizácií, môžu sa stať vážne veci. Považovali sme za dôležité irackú vládu varovať“. Ďalším problémom je však samotná exilová opozícia. Jediné, čo ju spája, sú peniaze, poskytované Washingtonom. Inakšie je celkom rozdelená. Bývalý vysoký predstaviteľ amerického ministerstva obrany Anthony Cordesman hodnotí situáciu nasledovne: AUDIO: „Ak chcete dosiahnuť zmysluplný výsledok, nemôžete sa spoliehať na opozičné hnutie bez vojenskej sily a zázemia, do ktorého prenikla iracká špionáž a ktoré sa teší iba obmedzenej dôvere v oblasti. Znamenalo by to nasadenie veľkej vojenskej sily Spojených štátov“. Washington pritom zopakoval, že zatiaľ nepodporuje opozičné aktivity priamo v Iraku. S exilovou opozíciou sa majú uskutočniť dve stretnutia o možnostiach pádu režimu a o otázke, čo potom. Dodajme, že európske krajiny a Rusko sú zatiaľ proti vojenskej operácii. Rôzne názory na ňu majú aj americká diplomacia a ministerstvo obrany. Všetko je teda v štádiu diskusií. Ak bude ale Bagdad naďalej odmietať rezolúcie OSN, diskusie sa raz nepochybne skončia.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...