Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 7. september 2008       9. máj 2002 Temná stránka oslobodenia Nemecka z roku 1945 Miroslav Neoveský Až do pádu komunizmu v novembri 1989 sa v hlavných mestách európskych krajín takzvaného socialistického tábora konali 9. mája každoročne slávnostné vojenské prehliadky, pripomínajúce hrdinstvá vojakov Červenej armády v boji proti nacizmu. Avšak nie všetci vojaci víťazných sovietskych vojsk boli hrdinami, ako o tom svedčí najnovšia kniha britského historika a spisovateľa Anthony Beevora. Korešpondent našej stanice Jeremy Bransten nakrútil s autorom rozhovor, ktorého podstatné časti do vysielania spracoval Miroslav Neoveský. Pri príležitosti terajšieho 57-ho výročia skončenia druhej svetovej vojny bude vyslovených veľa slov na adresu tých, čo oslobodili polovicu európskeho kontinentu od nacizmu. Mnohé z týchto slov možno po zásluhe opakovať. Žiaľ, je tu aj odlišná stránka oslobodenia Európy a osobitne Nemecka sovietskou armádou, o ktorej sa veľa nehovorí. Je to stránka, hovoriaca o násilnostiach a znásilňovaní civilného obyvateľstva, často schvaľovaného, alebo aspoň tolerovaného na všetkých úrovniach sovietskeho velenia. Túto stránku popisuje kniha britského historika a spisovateľa Anthonyho Beevora nazvaná “Berlín : Pád v roku 1945”. V záujme spravodlivosti treba povedať, že iba niekoľké z tých 500 stránok knihy sa zaoberajú výlučne masovým znásilňovaním, spáchanom sovietskymi vojakmi. Avšak odhalenia, získané zo sovietskych archívov, zahrnujúce podrobné správy písané agentami NKVD, vtedajšej sovietskej spravodajskej služby sú take výbušné, že nielen priťahujú, ale si tiež zaslúžia najväčšiu pozornosť. Pri uvádzaní zdrojov svojich informácií pre knihu sa Beevor zmieňuje o Natálii Gessovej, vojnovej spravodajkyni, blízkej priateľke sovietskeho vedca a neskôr disidenta Andreja Sacharova. Gessova popisuje sovietskych vojakov v Nemecku v roku 1945 ako “armádu znásilňovateľov”. Podľa Beevora jej popis potvrdilo aj skúmanie materiálov zo sovietskych archívov. O svojich zdrojoch Anthony Beevor uviedol: AUDIO “Istá časť je z archívov ministerstva obrany a väčšia časť z Ústredného štátneho archívu. To je osobitne významné, lebo to obsahuje aj správy šéfov NKVD armádnych zborov postupujúcich do Nemecka a v Nemecku, ktoré písali vtedajšimu šéfovi NKVD Lavrentijovi Bérijovi, ktorý ich zase postúpil samotnému Stalinovi. Hovorí sa v nich, že každý Nemec vyšetrovaný NKVD uviedol, že v skutočnosti každá žena, ktorá zostala na území východného Nemecka bola znásilnená sovietskymi vojakmi. Nie je tam nijaká zmienka, nijaká poznámka, ktorá by hovorila, že ide o ohováranie alebo lož. Je to prezentované čisto ako fakt.” Autor knihy “Berlín: pád v roku 1945” tiež poznamenáva, že tieto údaje sú otvorene prístupné ruským historikom už niekoľko rokov. Prečo teda, znela otázka Slobodnej Európy, sa problematika masového znásilňovania v monografiách a historických dielach o vojne, vychádzajúcich v Rusku pomerne často, aj naďalej prehliada? Anthony Beevor odpovedá: AUDIO “Priam bije do očí, že ruskí historici majú očividne problémy keď čelia týmto faktom, alebo aj pri ich prostom vyhodnocovaní. Rozhodujúcim faktorom pri tom je, že víťazstvo v Berlíne je považované za takmer posvätnú udalosť. Bolo to korunovanie obetí a nepochybnej statočnosti a heroizmu, ako aj obrovských obetí vojakov Červenej armády v ich boji proti nacistickým votrelcom. Čo zaráža je, že čokoľvek podrýva alebo vrhá temný tieň na toto, s tým majú ruskí historici očividné problémy.” Je tragédiou, že masové znásilňovanie, páchané sovietskymi vojakmi v Nemecku, sa neobmedzovalo iba na nemecké obyvateľstvo. Boli mu zrovna tak vystavené aj dievčiny a mladé ženy, odvlečené nacistami z Ukrajiny, Bieloruska a ďalších krajín do Nemecka na nútené práce. Napokon v apríli a potom auguste 1945 sa sovietske velenie pokúsilo znova zaviesť ostrejšiu disciplínu. Sovietski dôstojníci, ktorí sa pokúšali uplatňovať a plniť nové rozkazy Moskvy, boli však odsudzovaní vlastnými vojakmi. Ako napísal Lev Kopelev, ale aj ďalší spisovatelia, týchto dôstojníkov obviňovali z buržoázneho humanizmu, zo súcitu s nepriateľom a to sa rovnalo takmer velezrade. Podarilo sa to až po postupnom vystriedaní frontových jednotiek a ich odoslaní naspäť do Sovietskeho zväzu. Treba však tiež priznať, že v posledných dňoch druhej svetovej vojny boli prípady znásilňovania a lúpenia aj v radoch západných armád. V žiadnom prípade, a aj to je zdokumentované, to však nebolo v takom rozsahu ako v Nemecku a ďalších krajinách strednej a východnej Európy. Po 57-mich rokoch od konca vojny by však bolo načase, aby sovietski veteráni, ale najmä postsovietske Rusko priznali aj túto nepeknú stránku svojich dejín. Zdá sa však, že si bude treba ešte niekoľko rokov počkať kým sa tak stane. Aj ruskí historici sa budú musieť naučiť plniť úlohu historikov, ktorá sa podobá úlohám sudcov. Posudzovať fakty bez emócií a nestranne, aj keď to niekedy padne veľmi ťažko. Z koláča dejín si nemožno vyberať iba hrozienka, treba zjesť aj ohorelé čierne kraje.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...