Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       25. máj 2002 Mám dôvod si myslieť... Štefan Hríb Udalosťou svetovej politiky tohto týždňa je nesporne cesta amerického prezidenta po Európe. Väčšina komentárov sa zhoduje v tom, že jej najdôležitejším výsledkom je strategická dohoda s Ruskom. Ja ale mám dôvod si myslieť, že okolnosti Bushovej cesty majú ešte iný kľúčový rozmer - nie síce taký viditeľný, ale o to dlhodobejší. Je ním posun v základoch a možno aj v geografii západnej civilizácie. V Nemecku ako najsilnejšom štáte Európskej únie lemovali trasu Bushovej limuzíny protiamerickí demonštranti. Nie je ani tak dôležité, že tón im udávali nemeckí komunisti, hoci už len to o čomsi vypovedá. Rozhodujúce je, že chýbala zodpovedajúca protiváha, jasný hlas, ktorý by artikuloval solidaritu s americkým zápasom s terorizmom. Formálne túto úlohu samozrejme prevzali nemeckí štátnici, pretože tak káže zdvorilosť pri návšteve hosťa, autentický prejav toho pohľadu na svet, ktorý vedie Ameriku k rozhodnej vojne proti teroristom, však chýbal. Ak musí americký prezident upozorňovať nemeckých politikov na takú samozrejmosť, že vojna s terorizmom ešte neskončila a že teroristi ohrozujú rovnako New York, ako Londýn, Paríž či Berlín, niečo podstatné tu nefunguje. Navyše - nie je to žiadna nemecká výnimka. Zmierlivé postoje k palestínskym teroristom, ktorí zalievajú krvou izraelské ulice, sú pre väčšinu európskych štátov spoločné rovnako, ako ich nechuť postaviť sa zoči voči Husajnovi a jeho plánom na výrobu ničivých zbraní. Bushova cesta po západnej Európe potvrdzuje, že táto časť západnej civilizácie akoby nebola schopná opustiť svoj sklon k appeasmentu, k ustupovaniu pred zlom, či dokonca k viere, že žiadne zlo vlastne neexistuje, takže jasné postoje sú zbytočné, škodlivé a naivne rozprávkové. V Európe je „in“ robiť si z Busha vtipy, úplne „out“ je uvažovať, či jasný postoj kovboja z Texasu nie je náhodou oveľa bližšie k pôvodným hodnotovým základom, na ktorých aj Európe stojí, než neochota postaviť sa realite tvárou. Dnes ešte Amerika a Európa idú približné rovnakým smerom, stále je to ešte spojenectvo, stále ešte majú obe entity viac spoločného, než rozdielneho, ak sa však nič nezmení, bude sa Atlantik medzi nimi stále viac roztvárať, takže z hodnotového spojenectva môže napokon byť hodnotový spor so všetkými dôsledkami pre spoločnú bezpečnosť a teda aj budúcnosť NATO. A potom príde vážna otázka - Amerika sa tlaku teroristov ubráni aj sama, ako ale dopadne Európa? Iné veci sa diali v Rusku. Bush s Putinom podpísali dôležité dohody, najmä však potvrdili, že Rusko dnes prestáva byť strašiakom sveta. Áno, má nezreformovanú armádu, milióny komunistov, hľadiacich dozadu, a aj spor v najvyššej ruskej politike o demokratické smerovanie bývalej veľmoci ešte nie je rozhodnutý. Napokon, aj samotný Putin má minulosť dôstojníka KGB a na rukách krv z Čečenska. Celkový smer jeho vládnutia je však pozitívny, čo už uznávajú aj renomovaný ruskí reformátori ako je Jegor Gajdar. Rusko má problémy, korupciu, hraničné spory, veľmocenský sentiment, vydalo sa však na správnu cestu - teda von z klietky, do ktorej ho uzavrelo sedemdesiat rokov komunizmu. Je to paradox, ale pobyt Busha v Moskve to opäť preukázal - môže sa stať, že vzťahy Ameriky a Ruska sa dlhodobo budú vyvíjať lepšie, než vzťahy USA a EÚ. Západná civilizácia je postavená na slobode a zodpovednosti, geograficky je pritom už stáročia položená v euroamerickom priestore. Mám dôvod si myslieť, že to tak nemusí byť naveky. Ak bude pokračovať ubúdanie zodpovednosti v Európe a pribúdanie reforiem v Rusku, centrum tejto civilizácie sa môže nečakane posunúť od Atlantiku k Pacifiku.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...