Hlas Ameriky	Dnes je nedeľa, 20. júl 2008       20. november 2001 Sľub českého a slovenského premiéra o vzájomnej podpore pri vstupe do EÚ má svoje slabiny Jana Pankovčínová Dvojdňová návšteva českého premiéra Miloša Zemana na Slovensku naznačuje, že doterajšie nadštandardné vzťahy medzi oboma krajinami čakajú zmeny. Rovnako sa zdá, že pôjde o zmeny, ktoré sa občanov oboch štátov dotknú neželaným spôsobom. Nejde pritom len o zamýšľané zavedenie pracovných a pobytových povolení pre tých, ktorí budú chcieť zostať na území druhého štátu viac ako 90 dní, ako s tým iniciatívne vyšla česká strana. Možné zmeny vo vzájomných vzťahoch, na čo sa odvolávajú aj českí predstavitelia, súvisia hlavne s blížiacim sa termínom možného ukončenia integračných rokovaní oboch štátov s Európskou úniou. Alebo inak, počuť argumenty, že zníženie doterajšej úrovne vzťahov je nevyhnutné vzhľadom na prispôsobenie sa štandardným podmienkam členských štátov únie. Tento tlak je logický a neráta pritom s doterajšími dohodami medzi Českou a Slovenskou republikou po rozdelení bývalej federácie. Už len skutočnosť, že sa obom krajinám podarilo udržať systém colnej únie a prechod občanov medzi štátmi na identifikačné preukazy, a nie pasy, je z tohto pohľadu víťazstvom oboch politických reprezentácií. Integračné rozhovory by Česká i Slovenská republika chcela uzavrieť do konca budúceho roka. Ak sa im to podarí a v nasledujúcom roku 2003 by podpísali dohodu o členstve s úniou, práve v roku 2004 by si občania oboch štátov mohli zvoliť svojich zástupcov do Európskeho parlamentu a získať aj ďalšie pozície v európskych orgánoch. Z tohto pohľadu sa zdá logickou úloha, ku ktorej sa v pondelok v Bratislave zaviazali predsedovia oboch vlád - a síce vzájomne sa v integračnom procese podporovať, ale aj konzultovať svoje kroky. Napriek týmto deklaráciám by však bolo naivné sa domnievať, že pôjde o bezhraničný súzvuk a bezhraničnú podporu. Napokon, ani samotní premiéri nezodpovedali otázky, ako si koordináciu voči Európskej únii predstavujú a ktorých oblastí sa má týkať. Preto je zrejme pravdepodobnejšie, že politické reprezentácie a jej vyjednávači tak ako doteraz - s výnimkou niektorých citlivých položiek, odlišujúcich podmienky postkomunistických krajín od únie - sa budú aj naďalej snažiť vyrokovať čo najlepšie podmienky práve pre tú svoju krajinu. Bez ohľadu na pozíciu svojho suseda. Navyše, neexistuje žiadna záruka, že únia sa rozhodne pozvať obe krajiny naraz. Pripustil to aj český premiér Miloš Zeman: AUDIO: "O prijatí do Európskej únie rozhodujú členské krajiny EÚ, nie kandidátske krajiny EÚ. A z tohto hľadiska samozrejme, nie je možné vylúčiť akýkoľvek variant. Na druhej strane si je potrebné uvedomiť, že ono schéma súčasného prijatia desiatich kandidátskych krajín ešte pred rokom nebolo príliš frekventované, a dnes frekventované je." Nikto teda zatiaľ nedokáže garantovať vyhlásenia predstaviteľov Európskej komisie, že únia by sa mohla rozšíriť až o 10 členov, vrátane Českej a Slovenskej republiky. V prvom rade je totiž na samotných kandidátoch, či sa im podarí naplniť kritériá vstupu a uzavrieť všetky negociačné kapitoly. Zároveň treba dodať, že rozhodujúce slovo budú mať práve členské štáty pätnástky - a každá z nich má svoje predstavy a očakávania. Grécko sa napríklad netají, že môže rozširovanie blokovať, ak sa nebude týkať Cypru. Španieli, ktorí budú budúci rok únii predsedať, takisto neskrývajú nechuť deliť sa o štedré dotácie z eurofondov na vyrovnávanie regionálnych rozdielov. Ak nebude garantované, že sa ich podiel pre Pyrenejský poloostrov nezníži na úkor zaostalejších postkomunistických krajín, je možné očakávať taktizovanie Španielska. Podobne bude dôležitý postoj k Poľsku, ktoré má významného patróna v Nemecku - a odtiaľ sa ozvalo už niekoľko hlasov, že k rozšíreniu únie bez Poľska nedôjde. Poľsko je pritom na rozdiel od Česka i Slovenska zatiaľ v horšej pozícii, čo sa týka počtu uzavretia negociačných kapitol. Verejný sľub premiérov Zemana a Dzurindu, že obe krajiny budú koordinovať svoje kroky v integračnom procese, tak z tohto európskeho pohľadu môže predstavovať aj isté slabiny. Podobné otázniky môžu vzniknúť aj z pohľadu vnútropolitického - premiéri môžu čeliť výčitkám opozície, že na úkor druhého štátu neobhajujú razantne záujmy svojej krajiny. Je známy nejednotný postup oboch štátov napríklad v oblasti voľného pohybu osôb, pri ktorom si česká diplomacia vyrokovala odlišné podmienky, než Slovensko. Česká republika má zasa odlišné pozície v kapitole energetika - čelí silnejším, najmä rakúskym tlakom ohľadne prevádzky jadrovej elektrárne Temelín. Takže vyjadrenia oboch premiérov sa pomaly začínajú posúvať z realistickej do deklaratórnej polohy. Pretože splnenie ich sľubu nezávisí od koordinovaného postupu voči únii, ale od skutočného naplnenia požadovaných kritérií.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...