Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       17. december 2001 Summit v Laekene: krok k rozšíreniu EU Daniel Raus Summit Európskej únie v belgickom Laekene zrejme nemožno označiť za prevratný. Nepochybne sa však stal ďalším krokom k prijatiu nových členov. Čo sa týka už dlho diskutovanej reformy Únie, odpoveď by mal priniesť takzvaný Konvent, ktorého predsedom bude bývalý francúzsky prezident Valery Giscard d´Estaing. Žiadna krajina sa nezaviazala rešpektovať jeho závery, avšak konsenzus 15-ky by nikto nemal blokovať. V čom ale konsenzus nastane, to je otázka. Keď sa diplomati nemôžu dohodnúť, zvyčajne sa dohodnú, že sa dohodnú. Presne to sa stalo na poslednom summite Európskej únie. Na stole bola opäť vnútorná reforma Únie, ktorá by ju (okrem iného) lepšie pripravila na prijatie nových členov. Od počiatku sa ale vedelo, že konečná dohoda je nemysliteľná, takže reformu bude riešiť osobitný Konvent v marci roku 2002. Pre kandidátske krajiny z toho ale predsa len čosi vyplýva: získali plnú účasť na Konvente, aj keď nebudú mať právo hlasovať. Inými slovami: v tomto prípade sa diplomati dohodli, že sa dohodnú so spoluúčasťou budúcich členov. Pre Slovensko bol summit povzbudením už preto, že figuruje medzi desiatimi kandidátskymi krajinami, spomenutými v deklarácii. Je tam spolu s tradičnou trojkou, ktorá už je v NATO: Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, s troma Pobaltskými štátmi (Litvou, Lotyšskom a Estónskom), a tiež so Slovinskom, Cyprom a Maltou. Až do ďalšieho odstavca sa dostali Bulharsko a Rumunsko, ktoré nedosiahli viac ako slová povzbudenia. Opticky teda ide o akési preskupenie takzvanej prvej vlny kandidátov. V tej bolo kedysi iba 6 štátov – a nebolo v nej Slovensko. Potom ale Únia rozdelenie na dve vlny zrušila a Slovensko využilo príležitosť. Dnes sú realitou opäť dve skupiny. Slovensko je v tej lepšej, ale už nie medzi šiestimi, ale medzi desiatimi kandidátmi. Určité pochybnosti panovali o Poľsku. To totiž zaostáva, ale má na svojej strane Nemecko, ktoré má eminentný záujem na vstupe Poliakov do Únie. Dôvod je jednoduchý: Berlín nechce mať hranice s Východom, chce byť naopak obklopený krajinami Únie. Bruselský analytik Nicholas Whyte z Centre for Európean Policy Studies k tomu však hovorí: AUDIO: „Ak by Poliaci zjavne zaostávali za ostatnými, nemecká podpora by veľa nezmenila, nedalo by sa to tvárou v tvár faktom. Myslím si, že objektívne treba povedať, že aj iné kandidátske krajiny zaostávajú. Poľsko je iba viac na očiach, pretože je najväčšie, ale všetci kandidáti majú svoje problémy. Nikto nemôže povedať so 100-percentnou istotou, že niektorá z desiatky krajín vstúpi do Únie v roku 2004. Všetky musia ešte urobiť veľa práce a prekonať prekážky“. Podčiarknime, že zo strany Únie sa zachováva individuálny prístup ku každej kandidátskej krajine. Nemožno síce vylúčiť alternatívu takzvaného „veľkého tresku“ – teda prijatia všetkých desiatich kandidátov naraz – podstatne pravdepodobnejšie je však postupné prijímanie jednotlivých krajín podľa ich pokroku. Európska komisia bola každopádne do konca januára poverená vypracovaním odpovede na dôležitú otázku: koľko bude vlastne Úniu prijatie nových členov stáť? Od nej je iba krok k otázke: koľko krajín môžeme vlastne prijať? Bez dôležitosti nie je ani ďalší bod rokovaní summitu: vonkajšie hranice a migrácia. Keď Slovensko vstúpi do Únie (a najmä ak bude mať záujem aj o Schengenskú dohodu), bude tvoriť vonkajšie hranice Únie. Vtedy bude potrebné, aby preukázalo, že dokáže zvládnuť ilegálnu migráciu. Summit Európskej únie nedal odpoveď na zásadnú reformu, ani na otázku sídel špecializovaných agentúr. Britská tlač okamžite konštatovala, že vizionársky summit sa zmenil na handrkovanie sa o trafiky. Práve Briti majú z európskeho vizionárstva najväčšie obavy. Nechcú, aby na starom kontinente vznikol superštát, teda čosi ako Spojené štáty Európske. Dávajú prednosť zachovaniu národnej zvrchovanosti v podstatných otázkach. Na potrebe hlbšej integrácie v záujme prijatia nových členov to však nič nemení. Mimochodom, rozšírenie Únie si želá aj Londýn, ktorý tvrdí, že treba radšej prijať nových členov, ako vytvárať federálnu Európu. Jedno je teda zrejmé: proces rozšírenia sa stáva nezvratným a v roku 2004 získajú niektorí kandidáti svoju povestnú „hviezdičku a stoličku“.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...