|
|
| |
|
Dnes je pondelok, 7. júl 2008 |

|
|

|
16. apríl 2003
|
EÚ potrebuje spoločnú zahraničnú politiku, ak chce byť mocnosťou
|
Ivan Štulajter
|
Pondelňajšie stretnutie ministrov zahraničných vecí Európskej únie v Luxemburgu nevyústilo do žiadneho rozhodnutia, ktorým by únia dala najavo, ako si konkrétne predstavuje povojnovú obnovu Iraku a rolu OSN v tomto procese. Akurát grécky minister pre európske záležitosti Tasos Jannitsis potvrdil platnosť uznesení Európskej únie, ktoré viažu jej podiel na rekonštrukcii Iraku priamo na Organizáciu spojených národov. Spôsob, akým sa únia zhostí tohto problému, odhalí mieru jej vnútorných rozporov a, samozrejme, schopnosť ich prekonať. V hre je totiž veľmi veľa. Ekonomicko-politické záujmy členských štátov únie v arabskom svete, vzťahy so Spojenými štátmi, ale aj k východoeurópskym kandidátom, ktorí sa počas irackej krízy postavili na stranu Washingtonu a Londýna.
Šancou na zahojenie „európskych rán“ je summit Európskej únie v Aténach, ktorého vrcholom je podpísanie prístupových zmlúv s kandidátmi. Podľa bruselského analytika Stefana Maarteela však táto šanca je nateraz malá.
Audio: „V súvislosti so zahraničnou politikou bude veľmi ťažké nájsť spoločný pohľad na vec, myslím si, že rany sú v tejto chvíli hlboké.“
Bruselský analytik Maarteel však dodáva:
Audio: „Členské štáty EÚ sa však pokúšajú dať bokom rozpory ohľadom Iraku, pretože tie krajiny, ktoré boli proti vojenskému zásahu, ako Francúzsko a Nemecko, majú teraz záujem dostať do oblasti OSN namiesto koaličných síl.“
Predseda Európskeho parlamentu Pat Cox dnes úvode summitu vyhlásil, že únia potrebuje silnú zahraničnú politiku a budúci minister zahraničných vecí Európskej únie by mal disponovať tomu zodpovedajúcim diplomatickým a finančným zázemím. Silná zahraničná politika však predpokladá dve dôležité veci: zhodu v zahraničnopolitických záujmoch členských štátov únie a dostatočnú vojenskú silu, o ktorú sa jednotná zahraničná politika opiera. V súčasnosti však únia ani jedno ani druhé nemá a jasne sa to ukázalo počas irackej krízy.
Otázkou je, či únia môže dospieť rovnako ako Spojené štáty do takého štádia zjednotenia svojich záujmov a inštitúcii, ktoré by jej zabezpečilo mocenské postavenie na medzinárodnom poli. Prekážkou je, samozrejme, odlišná história a z nej vyplývajúce odlišné skúsenosti. Vedomiu „európanstva“, ktoré je hodnotovým základom zjednocovania starého kontinentu, stojí v ceste napríklad to, že na rozdiel od Spojených štátov sa európske národy stáročia vnímali ako konkurenti, pridlho existovali v rámci národných štátov, viedli množstvá otvorených či skrytých vojen a navyše polovicu minulého storočia prežili rozdelené železnou oponou. Inými slovami, Európa je priveľmi rozmanitá a tým pádom dosť rozdelená na to, aby sa v krátkom čase dopracovala k jednotnej zahraničnej politike, ktorú zaisťuje vojenská sila.
Ak však únia chce byť rešpektovanou mocnosťou, rovnocenným partnerom či dokonca protiváhou k Spojeným štátom, inú možnosť nemá. Hovorí Gabriel von Toggenburg z Európskej akadémie v Bolzáne:
Audio: „Dá sa to povedať aj tak, že ak má byť Európska únia globálnym hráčom, potrebuje spoločnú zahraničnú politiku.“
Vyjadrené ešte inak: ekonomický potenciál robí z Európskej únie mocnosť. Európska politická nadstavba by sa tomu mala prispôsobiť. No prispôsobovanie to nebude vôbec ľahké. Budúci členovia z východnej Európy v tejto súvislosti budú musieť napríklad zvažovať, či voči veľkým európskym hráčom, akými sú Nemecko a Francúzsko, budú ako páku používať tesné vzťahy s Washingtonom, čo ukázali počas irackej krízy. Dnešné ranné stretnutie 18-tich malých európskych krajín v Aténach, ktorého príčinou bola snaha o zjednotenie názorov na budúcu podobu Európskej únie, je „európskejším“ spôsobom hľadania miesta na „únijnom“ slnku. Toto však nie je ani zďaleka spoločná zahraničná politika Európskej únie. Možno cesta k nej. Možno.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|