|
|
| |
|
Dnes je piatok, 22. august 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
25. február 2002
|
"Víťazný február"
|
Peter Peteraj
|
Na dnes pripadlo 54. výročie komunistického prevratu v Československu. Víťazný február, ako nazývala komunistická historiografia udalosti z roku 1948, zavŕšil postupný proces likvidácie parlamentnej demokracie a nastolenie komunistického totalitného režimu. Udalosť si pripomenieme v príspevku Petra Peteraja.
Za bezprostredný začiatok vládnej krízy, ktorá sa po dvanástich dňoch skončila úplným víťazstvom komunistov, možno považovať 13.február 1948. V tento deň sa konala 133. schôdza koaličnej vlády, zloženej zo zástupcov všetkých politických strán. Národnosocialistický minister Prokop Drtina neočakávane predniesol správu o zneužívaní polície komunistami. Konkrétne uviedol prípady, keď vysokopostavení komunistickí úradníci na ministerstve vnútra navádzali vyšetrované osoby, aby za sľub beztrestnosti falošne svedčili proti popredným nekomunistickým politikom.
Minister tiež spomenul kádrovú politiku v polícii a spravodajských službách, a upozornil, že všetky dôležité funkcie obsadili komunisti: V rezorte Bezpečnosti na ministerstve vnútra to boli piati z deviatich vedúcich odborov, v Zbore národnej bezpečnosti a v ŠtB šéfovali komunisti všetkým odborom. Zo sedemnástich mimopražských veliteľov ZNB v Čechách bolo dvanásť členov KSČ, a z celkového počtu sedemdesiat najvyšších dôstojníkov ZNB bolo šesťdesiat komunistov. Rovnaké pomery panovali aj v spravodajských službách.
Napriek tomu, že Drtinova správa neobsahovala nič neznáme, jednoduchá sumarizácia faktov zapôsobila ako bomba. Olej do ohňa prilial národnosocialistický poslanec Hora, ktorý v priebehu schôdze priniesol čerstvú informáciu o odvolaní ďaľších ôsmich divíznych komisárov pražskej polície, a o ich nahradení komunistami. Táto výmena bola mimoriadne alarmujúca, pretože iba divízni komisári mali právomoc prideľovať policajným agentom zbrane a muníciu.
Po búrlivej diskusii vláda prijala uznesenie, zaväzujúce komunistického ministra vnútra Václava Noska, aby anuloval výmenu divíznych komisárov. Súčasne malo predsedníctvo vlády vyšetriť pomery v bezpečnostných službách. Toto uznesenie bolo prijaté iba vďaka hlasom sociálno-demokratických ministrov, ktorí sa na veľké prekvapenie komunistov pri hlasovaní pridali k nekomunistickému bloku.
Komunistami ovládané médiá v snahe zamlčať, že jadrom konfliktu sú bezpečnostné služby, prezentovali vzrastajúce napätie v koaličnej vláde ako spor o urýchlenie sociálnych a poľnohospodárskych reforiem. Na 22.februára bol do Prahy zvolaný zjazd Závodných rád, ktorý mal vystupňovať tlak na nekomunistickú časť vládnej koalície a dodať akúsi legitimitu pripravovaným komunistickým akciám. Z rovnakých dôvodov bol na 29.februára zvolaný aj zjazd Poľnohospodárskych rád.
Zasadanie vlády 17. februára otvorili národno-socialistickí ministri otázkou, či bolo splnené uznesenie o anulovaní výmeny policajných komisárov. Predseda vlády Gottwald sa vyhovoril na neprítomnosť údajne chorého ministra vnútra a odmietol odpovedať. Ešte v ten večer sa znechutení nekomunistickí ministri dohovorili, že v prípade ďaľších Gottwaldových obštrukcií na najbližšej schôdzi vlády podajú spoločne demisiu.
2O.februára 1948 sa nekomunistickí ministri zhromaždili na predsedníctve vlády, a ked sa opäť nedočkali splnenia vládneho uznesenia o policajných komisároch, odmietli ďalej rokovať. V ten istý deň o 16 hodine odovzdalo dvanásť ministrov v prezidentskej kancelárii písomnú demisiu. Boli pevne presvedčení, že prezident ich demisiu neprijme a urýchli konanie volieb.
Od tejto chvíle sa však udalosti odohrávali výlučne v komunistickej réžii. 21.februára Klement Gottwald v prejave na pražskom Staromestskom námestí celkom odkryl karty a vyzval komunistických sympatizantov, aby zakladali akčné výbory, čo bola obdoba revolučných boľševických sovietov. Súčasne sa aktivizovali tajní komunistickí agenti v ostatných politických stranách.
Ministerstvo vnútra vydalo memorandum, obviňujúce odstupujúcich ministrov z pokusu o puč. V noci z 22. na 23. februára otvorili komunistickí velitelia Zboru národnej bezpečnosti policajné zbrojnice, a začali ilegálne vyzbrojovať komunistické, takzvané "ľudové" milície. V pondelok 23. februára obsadil Prahu Pohotovostný pluk ZNB, samozrejme na ochranu pred bližšie nešpecifikovanou diverziou reakčných politikov. Ľudové milície obsadili všetky sekretariáty nekomunistických strán v celej krajine. Začalo sa zatýkanie komunistických odporcov.
24.februára zorganizovala Ústredná rada odborov výstražný hodinový generálny štrajk na podporu komunistických návrhov. Na druhý deň zastrašený prezident Beneš napriek svojim pôvodným vyhláseniam demisiu dvanástich ministrov prijal a súhlasil, aby Gottwald doplnil vládu svojimi bábkami. Československo sa v tej chvíli premenilo na sovietsku kolóniu.
Mnoho ďaľších rokov sa pamätníci zaoberali otázkou, či mali nekomunistickí politici vo februári 1948 nejakú šancu. Po otvorení komunistických archívov je zrejmé, že v danej chvíli už bolo rozhodnuté, a demisia ministrov demokratických strán iba nepatrne modifikovala spôsob, akým komunisti plánovali prevziať moc.
Ich postup bol vo všetkých štátoch budúceho sovietskeho bloku pozoruhodne stereotypný: po obsadení bezpečnostných služieb a médií vyprovokovali politickú krízu, na základe sfalšovaných dôkazov obvinili protivníkov z pokusu o prevrat, diverzie, či špionáže a pozatýkali ich. Politické strany, zbavené svojich vodcov boli paralyzované a ich členstvo zastrašené. Zdanie všeobecnej podpory vytvárali komunistami organizované a riadené odborové centrály, spoločenské združenia, a záujmové spolky.
Dnes vieme, že československí komunisti naplánovali svoj puč už v auguste 1947. Svedčí o tom aj skutočnosť, že kľúčové zjazdy závodných a roľníckych rád boli zvolané na koniec februára už dávno pred konfliktom vo vláde.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|