Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       16. marec 2002 Mám dôvod si myslieť... Štefan Hríb Tento týždeň sa skončila jedna z posledných veľkých privatizácií ponovembrového Slovenska. Rozhodnutie vlády o predaji 49 percent akcií SPP takmer ukončilo 12 rokov dlhý príbeh o veľkom majetku, ktorý si hľadal svojho strateného majiteľa. Ostáva už iba štátna energetika, možno pošta a niekoľko ďalších podnikov. Po lúpežnom komunistickom znárodnení v povojnových rokoch to bol nevyhnutný proces, ktorým sa do vlastníckych pomerov vrátila elementárna logika, ja však mám dôvod si myslieť, že práve privatizácia bola poslednou komunistickou pomstou tým, ktorí tu chceli zaviesť slobodnejšie pomery. Všetko sa začalo už vtedy, keď komunistická strana zistila, že bez masového krviprelievania svoju moc neudrží. Politickú časť moci teda odovzdala, no ekonomickú si šikovne ponechala v rukách. A hneď začala s propagandou v médiách, ktoré si ponechala nebadane tiež. Prišli teda reči o nenahraditeľnosti starých odborníkov vo vedeniach podnikov a bánk, vznikol pojem „kapitáni priemyslu“, ekonomiku stále riadiaci komunisti si privlastnili aj moderné slovo manažmenty. A ešte sa začali šíriť fámy o majetku tých, ktorí November pomohli presadiť. Tieň sa umne nasmeroval na Havla, ale aj na Čarnogurského, Kučeráka Mikloša či dokonca Fedora Gála. Takže namiesto o zločinoch komunistického znárodňovania sa hovorilo o mafii KDH a totalite VPN. Tým bol vytvorený základný rámec privatizácie - tí reformní politici, ktorí ju presadzovali, pretože v súkromnom vlastníctve videli cestu k prosperite všetkých, boli verejnosťou považovaní za zlodejov, a tí, ktorí jej bránili, pretože v štátnych podnikoch sa bez problémov obohacovali sami, boli vykresľovaní ako nezištní ochrancovia ľudu. Takto to v prvých rokoch po Novembri 1989 postavili HZDS, SDĽ a SNS, a väčšina slovenských médií im to vďačne zhltla. Potom však HZDS ovládlo štát. Netrvalo teda dlho, kým jeho politici zistili, že privatizáciou môžu prísť k obrovským majetkom, takže všetko bolo inak. Privatizácia zrazu nebola o nežiaducom ožobračovaní pracujúcich, ale o potrebnom vytvorení slovenskej kapitálotvornej vrstvy. A tak sa veselo privatizovalo - hlboko pod cenu, hlboko pod pás. Najmä komunistami, ktorí oficiálne dávno padli… Vznikali škandály, prevalila sa Nafta Gbely a desiatky ďalších neuveriteľných transakcií. Ani HZDS a jeho médiá nedokázali tie podvody ukryť. Slovo privatizácia tak dostalo ešte čiernejší náter. Už to nebolo „len“ ožobračovania pracujúcich, ale rovno kriminálna činnosť. Potom Mečiar padol, a prišla garnitúra zmeny. Nastúpila však do vlaku, ktorý už išiel svojim smerom. Privatizovala banky, Transpetrol, telekomunikácie, SPP - ale všetko už v atmosfére nedôvery. A všetko dosť podozrivo. Za vybrakované banky nikto neniesol zodpovednosť, Transpetrol sa zamočil pri predaji akcií VSŽ, Telekomunikácie dostali nepochopiteľne predĺženie monopolu, a s peniazmi z predaja SPP sa počítalo vopred v rozpočte, takže sa vláda sama vmanévrovala do pozície slabšieho. A keďže aj príliš mnohí politici tejto koalície majú problém s korupciou a klientelizmom, verejnosť si opäť iba potvrdila, že celá privatizácia je z podstaty zlo, a že teda celá, nielen mečiarovská ponovembrová politika, je tiež vlastne iba zlo. Práve toto je naozaj posledná pomsta komunistov. A ja mám dôvod si myslieť, že sa im neuveriteľne podarila - lúpežným znárodňovaním po roku 1946 potrebu privatizácie sami vytvorili, po roku 1989 na nej najviac zbohatli, no súčasne ňou zdiskreditovali slobodné pomery, ktoré sami nikdy nechceli. Privatizácia sa pomaly končí. Zavedenie slušného kapitalizmu sa však ešte takmer nezačalo.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...