Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       8. máj 2002 Výsledky, na ktorých sa dohodli veľmoci po skončení II. svetovej vojny, sa postupne menia Boris Koreň, Katarína Lutherová Ako každý veľký vojnový konflikt v dejinách ľudstva, aj druhá svetová vojna na celé nasledujúce desaťročia významne ovplyvnila geopolitickú situáciu v Európe i mimo nej. Víťazné krajiny - Spojené štáty americké, Veľká Británia, Sovietsky zväz a ich spojenci určovali podmienky porazeným a formovali nové usporiadanie sveta. Na sklonku vojny sa už medzi Spojencami - Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom - aj napriek základnému stmeľujúcemu cieľu, ktorým bola konečná porážka nacistického Nemecka, prejavovalo čoraz viac rozporov súvisiacich najmä so stretom dvoch civilizačných vektorov – totalitného komunistického systému so svetom západnej demokracie. Sovietsky zväz podnikal na územiach oslobodených jeho armádou kroky na zabezpečenie svojho politického vplyvu, západná demokracia však musela brať do úvahy vtedajšiu obrovskú vojenskú silu Sovietskeho zväzu i verejnú mienku v oslobodených krajinách, ktoré Sovietov vnímali ako svojich osloboditeľov. To im uľahčovalo napĺňanie už Leninom stanovenej idey „vývozu revolúcie“ do zahraničia. Počiatočné úvahy o osude porazeného Nemecka a ostatných krajín Osi a o hraniciach i sférach vplyvu v okupovaných krajinách nahradili postupne konkrétne mapy i dohody Spojencov. Za kľúčové pre povojnové usporiadanie sveta je v tejto súvislosti považované obdobie konca roku 1944 a rok 1945, kedy sa uskutočnili aj dve významné konferencie spojeneckých veľmocí, známe ako Jaltská (vo februári 1945) a Postupimská, ktorá sa uskutočnila od polovice júla do začiatku augusta toho istého roka. Hovorí historik profesor Pavol Petruf: PETRUF: „Rozhodnutia týchto troch veľkých, ktoré prijali v Jalte, predurčil i vývoj na frontoch druhej svetovej vojny. Ale, pokiaľ ide o politickú oblasť, možno povedať, že v Jalte sa v zásade rozhodlo o usporiadaní sveta.“ Aké konkrétne vyjadrenie dostala snaha Sovietskeho zväzu i Západu o vymedzenie sfér vplyvu v oslobodených krajinách? Profesor Petruf v tejto súvislosti uviedol: PETRUF: „Samozrejmá vec, vývoj na frontoch mnohé predurčil. Československo napríklad malo spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom uzavretú už v decembri 1943, takže vcelku nebolo pochýb o tom, že prevažujúci vplyv v Československu bude mať Sovietsky zväz. Keďže Sovietsky zväz mal problém s poľskou exilovou vládou v Londýne, otázka Poľska bola trochu v inej polohe. Ale v podstate z jaltských rokovaní vyplynulo, že i v Poľsku bude mať prevažujúci vplyv Sovietsky zväz. Jaltskej konferencii predchádzali dôležité separátne rokovania medzi Stalinom, Churchillom a expertmi týchto dvoch veľkých mužov druhej svetovej vojny, na ktorých už predtým, v iných krajinách strednej a východnej Európy boli svojím spôsobom percentuálne rozdelené sféry vplyvu. Tak napríklad Churchill a Stalin na rokovaní v októbri 1944v Moskve sa dohodli, že Sovietsky zväz bude mať v Grécku 10 percent vplyvu, Briti 90 percent vplyvu. V Bulharsku Sovietsky zväz 75 percent vplyvu, 25 percent Briti. V Rumunsku 90 percent vplyvu sovietskeho a 10 percent britského. V Maďarsku, v Juhoslávii 50 ku 50. A tak ďalej. Samozrejme, tieto, také predbežné rokovania ešte potom prešli určitými modifikáciami, ale v zásade, ako to povojnový vývoj sám konkrétny potvrdil, tieto čísla boli rešpektované a dodržané.“ RFE: Takže vlastne to, čo sa dohodlo na sklonku vojny, to rozdelenie sfér vplyvu sa úspešne darilo dodržiavať celých nasledujúcich takmer 50 rokov. PETRUF: „V zásade sa dá povedať, že v priebehu ďalších 50 rokov obidva bloky rešpektovali toto rozdelenie sfér vplyvu, ktoré bolo dohodnuté v Jalte. Povedal by som takýto príklad. V roku 1968, pred vstupom sovietskych vojsk do Československa, respektíve pred inváziou, v telefonickom rozhovore medzi Brežnevom a medzi vtedajším americkým prezidentom Johnsonom padla aj otázka zo strany sovietskeho vodcu, či USA ešte stále sú ochotné rešpektovať toto rozdelenie sveta, ktoré bolo dohodnuté v Jalte. Odpoveď bola jednoznačná – áno.“ Aj výsledky jaltských dohôd však museli byť v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia pod vplyvom historicko-spoločenského a politického vývoja v Európe a vo svete modifikované. Rozdelila sa Juhoslávia, Československo, rozpadol sa Sovietsky zväz. Vznikol celý rad nových krajín, mapy nakreslené Spojencami na sklonku vojny sa však pritom nemenili a všetky nové štáty boli vytvorené v rámci po druhej svetovej vojne určených teritórií. Čo teda dodnes zostalo z povojnových dohôd o usporiadaní sveta? Podľa historika profesora Pavla Petrufa: PETRUF: „Časť zostala, by som povedal, časť nezostala. Zostal napríklad nástupca niekdajšieho Sovietskeho zväzu, to je dnešná Ruská federácia. Pravda, kým v čase Jalty mal Sovietsky zväz rozlohu vyše 22 miliónov kilometrov štvorcových, dnes má len 17 miliónov. To znamená, prišiel o veľkú časť územia a takisto aj o značnú časť populácie. Stratil superveľmocenské postavenie, ktoré v Jalte získal. Na druhej strane zostalo superveľmocenské postavenie Spojeným štátom. A, povedal by som, že ešte viac než superveľmocenské, pretože je to hegemoniálne postavenie, ktoré USA dnes majú na svetovej politickej scéne. Čo nezostalo? Tak tu by bolo treba o tom hovoriť v detailoch, a veľmi podrobne. Ale rámcovo povedané, nezostalo rozdelené Nemecko. Dnešné Nemecko je reunifikované, kdežto v Jalte a v Postupimi bolo, a už predtým, samozrejmá vec, po Teheránskej konferencii, rozhodnuté o rozdelení Nemecka. Neexistuje Varšavská zmluva, jeden typický produkt rozdeleného sveta. Neexistuje RVHP, neexistuje neutíchajúca ideologická konfrontácia medzi Moskvou a Washingtonom. Neexistujú i niektoré ďalšie veci. Koniec-koncov neexistuje Československo v tom zmysle, v akom som sa o ňom zmienil v súvislosti so zmluvou z roku 1943.“ Výsledky druhej svetovej vojny teda určili geopolitické smerovanie Európy na celé desaťročia, stanovili hranice štátov i záujmové sféry veľmocí. Strojcov povojnovej Európy, účastníkov Jaltskej konferencie amerického prezidenta Roosevelta, britského premiéra Churchilla i sovietskeho diktátora Stalina by však pohľad na dnešnú mapu Európy a na nej viac ako na desiatku nových štátov určite šokoval. Prvých dvoch by však vzápätí naplnil uspokojením – je totiž triumfom západného sveta, alebo, ak chcete, sveta demokracie nad komunistickou ilúziou. Svet päťdesiatsedem rokov po skončení druhej svetovej vojny má však ešte mnohé neuralgické body súvisiace s dianím počas nej a po jej skončení. Medzi ne patrí napríklad spor Japonska s Ruskom o Kurilské ostrovy, alebo aj priamo Slovenska sa týkajúce odškodnenie obetí nacistických koncentračných táborov, väzení a nútených prác, o ktorom bude reč neskôr. Bezprostredne s vojnovými udalosťami i s povojnovými dohodami Spojencov súvisí aj problém takzvaných Benešových dekrétov. Za posledných dvanásť rokov sa táto téma v európskej politike zaktualizovala niekoľkokrát. Stalo sa tak bezprostredne po Novembri 1989 z iniciatívy nemeckých politikov. V roku 1993, keď bolo Slovensko prijímané do Rady Európy, vytiahli túto tému zástupcovia Maďarskej republiky. Ďalšia vlna diskusií a mediálnych ohlasov prišla v roku 1995. Preto by ani vystúpenie maďarského premiéra Viktora Orbána na pôde zahraničného výboru Európskeho parlamentu, kde na konci februára tohto roka žiadal o revíziu niektorých dekrétov, nemalo byť prekvapením. Išlo len o otvorenie starého a stále živého problému, o čo sa niektorí politici snažia vždy v čase, keď im to môže priniesť potrebný ohlas najmä na domácej politickej scéne. Maďarský hlas nezostal osamotený – pripojili sa k nemu nemeckí i rakúski politici a Benešove dekréty sa stali v Bruseli horúcou témou. Čo v niektorých dekrétoch prezidenta republiky vyvoláva dodnes vzrušenú diskusiu politikov, historikov i právnikov? Hneď na začiatku treba povedať, že spory sa týkajú len veľmi malej časti týchto právnych predpisov, ktoré majú účinnosť zákonov, alebo dokonca ústavných zákonov. Beneš totiž podpísal viac ako 140 dekrétov a dodnes sú väčšinou súčasťou právnych poriadkov Českej aj Slovenskej republiky. Predmetom diskusie a spochybňovania sú dekréty, ktoré v posledných mesiacoch vojny a bezprostredne po nej riešili trestanie zločinov, konfiškáciu majetku a odňatie štátneho občianstva. Na ich základe boli totiž majetok a štátne občianstvo odnímané nielen, ako vyplýva z ich názvov „kolaborantom a zradcom“, ale aj „Nemcom a Maďarom“, ktorí nepreukázali, že počas vojny aktívne bojovali proti fašizmu, alebo boli vtedajším fašistickým a nacistickým režimom postihnutí. Za politické previnenie sa teda na základe niektorých Benešových dekrétov odnímal majetok – v demokratickej spoločnosti je také niečo neprípustné a neslýchané. Pracovníčka Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied < Katarína Zavacká to vysvetľuje takto: ZAVACKÁ: „Do tridsiateho ôsmeho, tridsiateho deviateho roku neexistovalo v demokratickom vývoji, od roku 1848, aby sa za politické trestné činy konfiškoval súkromný majetok. Proste, takáto záležitosť právne neexistovala. Mohol byť zbavený občianskych práv, zatvorený do väzenia, ktoré malo iný charakter ako kriminál pre zločincov, ale súkromný majetok mu zhabaný nebol. Tento zlom nastal až vo fašistickom Nemecku, kde sa toto začalo používať nielen voči Židom, ale aj voči svojim protivníkom. A u nás sa to akceptovalo, nieže akceptovalo, zaviedlo sa to v Protektoráte a u nás, na území Slovenského štátu sa to akceptovalo ako samozrejmé už napríklad na jeseň roku 1939. A bol z toho vtedy veľký šok v slovenskom parlamente, pretože si uvedomili, že tu sa dejú veci nevídané a neslýchané, že sa habal tento majetok, že bola teda možnosť to zabrať. Vzhľadom na to, že počas druhej svetovej vojny prešiel majetok množstva ľudí do iných rúk, práve pre túto politickú angažovanosť. Nemusel to byť trestný čin, bola to príslušnosť k niečomu. Napríklad k rase, a za trestný čin sa povedzme považovala aj príslušnosť k nejakým organizáciám, ktoré boli považované za protifašistické, tak sa týmto ľuďom, popraveným alebo stíhaným, zhabal tento majetok. A teraz išlo o to, ako tento majetok navrátiť do rúk našich občanov naspäť, respektíve štátu. Takže to sú veci, ktoré sú, povedzme, prevratné. Vlastne oni boli nástrojom na to, ako napraviť veci, ktoré boli páchané od roku 1939.“ RFE: Správalo sa takto v povojnovom období iba vtedajšie Československo, alebo aj iné štáty. Bol to všeobecný trend v povojnovej Európe? Doktorka Zavacká. ZAVACKÁ: „Bol to všeobecný jav, pretože nejako sa tieto štáty museli vysporiadať s tým stavom, ktorý nastal druhou svetovou vojnou. RFE: Áno, mali retribučné zákonodarstvo, lebo museli potrestať zločiny, ktoré neboli trestné v čase fašizmu, ale napríklad odnímali aj majetok... ZAVACKÁ: "Odnímali majetok, odnímali aj štátne občianstvo, aj vysťahovávali nemeckých občanov zo svojich štátov. V prvom rade boli vysťahovávaní tí, ktorí boli Nemci a tí tam boli dosadení v priebehu druhej svetovej vojny, neboli pôvodní obyvatelia. A druhá fáza sa týkala nemeckých obyvateľov, ktorí boli predtým štátni príslušníci. Lebo keď boli tieto štáty obsadené, tak všetci Nemci sa stali štátnymi príslušníkmi Ríše. Takže viete, ono s tým odnímaním občianstiev predchádzajúcich štátov, ktoré boli zabraté, to bolo také diskutabilné. Ríšskymi Nemcami sa stali všetci sudetskí Nemci, aj keď žili v Protektoráte.“ Pre historickú presnosť treba povedať, že odsun nemeckého a maďarského obyvateľstva z územia vtedajšieho Československa neriešil žiadny z prezidentských dekrétov. Odsun Nemcov – okrem Československa aj z Poľska a Maďarska - bol upravený priamo v medzinárodnej zmluve uzavretej medzi víťaznými mocnosťami. Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa zasa uskutočňovala na základe zmluvy uzavretej medzi týmito krajinami. Hoci môžeme akceptovať vysvetlenie, že v atmosfére v období po druhej svetovej vojne bol podobný postup, ako vo vtedajšom Československu, uplatnený aj v iných európskych krajinách, že sa tak dialo so súhlasom víťazných mocností a verejná mienka miliónov vojnou postihnutých ľudí volala po takomto riešení, z pohľadu dnešných všeobecne akceptovaných pravidiel demokracie a ochrany ľudských práv nás musí striasť pri myšlienke, že o postupe štátu voči človeku rozhodovala aj národnosť a ak sa Nemec, alebo Maďar sami nevyvinili zo svojej zodpovednosti, tak prišli o občianstvo i o majetok. Je ale vôbec možné posudzovať a odsudzovať právne predpisy prijaté v minulosti na základe dnešného práva a dnešných pravidiel? Historik Michal Barnovský zo Slovenskej akadémie vied na túto otázku odpovedal: BARNOVSKÝ: „Rozhodne ich nemožno posudzovať z hľadiska dnešného práva, ale nemôžeme uplatňovať ani dnešné kritériá na občianske, demokratické a iné práva a automaticky ich prenášať nielen na obdobie rokov 1945-48, ale aj na medzivojnové obdobie, predmníchovskú republiku. Taký Zákon na ochranu republiky z roku 1923 z hľadiska dnešných demokratických princípov nie je žiadnou ozdobou, ak by sme sa na to pozerali dnešnými očami. K tej otázke kolektívnej viny, kolektívnej zodpovednosti, ja nie som právnik a nerád by som sa k tomu vyjadroval. Ale v podstate argumentuje sa asi tým, že žiadny dekrét prezidenta republiky trestnoprávnej povahy sa nevzťahoval na všetkých Nemcov a všetkých Maďarov, Je asi takáto argumentácia. Čo je pravda, či bol Maďar, alebo nebol, z toho titulu nebol trestaný, nebol odsúdený, nebola obžaloba.“ RFE: Áno, ale on sám sa musel vyviniť, musel sám dokázať, iniciatíva musela byť na jeho strane, že napríklad nespolupracoval s protektorátnymi úradmi, alebo, že bol postihnutý nacistickým režimom, alebo, že sa aktívne zúčastňoval odboja na Slovensku. ZAVACKÁ: Môžem? RFE: Áno, doktorka Zavacká. ZAVACKÁ: „Totiž, toto dokazovanie o štátnej spoľahlivosti sa týkalo všetkých občanov v Československu. Bez ohľadu na kohokoľvek. Takže každý občan musel dokazovať svoju štátnu spoľahlivosť. A takisto, kto sa chcel kvázi vyviniť, čo sa týkalo Nemcov a Maďarov, tiež museli dokazovať svoju štátnu spoľahlivosť. A svoju nekolaboráciu. Takto, hovorím, každý občan musel dokazovať. Kto chcel byť v službách. Proste, tak to bolo vo všetkých štátoch po vojne. Lebo, ako chceli čistiť stôl? Vyčistiť stôl... Pri uplatňovaní Benešových dekrétov voči Nemcom a Maďarom sa však udialo mnoho neprávostí, postihnuté boli aj stovky, možno tisíce nevinných ľudí. Nepatrí preto „k čistému stolu“ aj priznanie si týchto neprávostí a pokus – ak to už z rôznych dôvodov nie je možné a prípustné v právnej rovine – o nápravu aspoň v rovine morálnej? Nemali by sme sa teda ospravedlniť Nemcom a Maďarom, ktorí preukázateľne nekolaborovali s nacistickým, či fašistickým režimom, napriek tomu však prišli o majetok, alebo boli vysťahovaní? Hovorí historik Michal Barnovský: BARNOVSKÝ: „Tá morálna stránka, iste, isteže, nevylučujem, že bolo by možné urobiť akési, akúsi deklaráciu, akési ospravedlnenie sa. Ale z obdivoch strán.“ ZAVACKÁ: „Áno.“ BARNOVSKÝ: „To sa nedá.“ ZAVACKÁ: „To sa nedá len z jednej strany.“ BARNOVSKÝ: „Ani Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938...“ ZAVACKÁ: „Ale to nie je len Viedenská arbitráž. Zoberte si len spoluprácu Esterházyho politickej strany so sudetskými Nemcami. Oni pracovali na rozbití Československa. Veď ten Esterházy nebol odsúdený zato, že bol poslanec v Slovenskom sneme. Čo mu povedzme, tiež priťažilo, ale on bol odsúdený za to, že rozbíjal demokratické Československo.“ RFE: Ja budem ešte trvať na tejto otázke. Je to podľa vás vyvážené, ak sa Národná rada ospravedlnila niekoľkými tisícom karpatských Nemcov a neospravedlnila sa voči Maďarom? ZAVACKÁ: „Ja si myslím, že to vyvážené nie je, lebo karpatskí Nemci sa tiež mohli ospravedlniť nám. Jednoznačne. Ja trvám na tom, ak sa má niekto niekomu ospravedlňovať, tak oni by mali byť prví.“ RFE: Doktor Barnovský... BARNOVSKÝ: „Súhlasím.“ Zámerne sme v dnešnom príspevku venovanom téme Benešových dekrétov neoslovili politikov – ich názory sú dostatočne medializované a dostatočne známe. Slovenská republika oficiálne akékoľvek ich spochybnenie odmieta a časť politických strán, najmä zo súčasnej opozície, chce tento postoj potvrdiť podobnou deklaráciou o ich nespochybniteľnosti, akú nedávno prijala Poslanecká snemovňa Českého parlamentu. Atmosféra na pokus o ústretový krok aspoň v morálnej rovine, teda ospravedlniť sa za neprávosti spáchané na Maďaroch a Nemcoch po druhej svetovej vojne, nie je v aktuálnej slovenskej vnútropolitickej situácii priaznivá. Benešove dekréty, ak sa aj podarí obhájiť stanovisko Slovenskej a Českej republiky, podporené v poslednom období aj zo strany britského premiéra Blaira, prezidenta Ruskej federácie Putina a niektorých ďalších svetových politikov, zostanú ešte dlho neuralgickým bodom vzájomných vzťahov dotknutých krajín. Druhá svetová vojna poznamenala milióny konkrétnych ľudských osudov. Nacistická ideológia degradovala celé národy do úlohy „nižších bytostí“, čo so sebou v prípade Židov prinášalo až pokus o ich totálnu likvidáciu, ostatné „menejcenné“ národy mali za úlohu slúžiť záujmom tisícročnej Tretej ríše. Kvôli tomu bol precízne vypracovaný a realizovaný systém vyhladzovacích táborov, koncentračných táborov i nútených prác v nemeckých továrňach, ktoré vzhľadom na milióny mužov zaviazaných všeobecnou brannou povinnosťou pociťovali počas celej vojny nedostatok pracovných síl. Problém odškodnenia nútene nasadených, väzňov koncentračných táborov a pozostalých po ich obetiach je aktuálny až dodnes. O tom, s akými problémami sa stretával, hovorí Katarína Lutherová. Žiadne finančné kompenzácie nedokážu nahradiť utrpenie desaťtisícov slovenských Židov počas druhej svetovej vojny. Ich tragédia sa začala hneď v prvých rokoch existencie Slovenského štátu, ktorý takmer 90-tisícovú židovskú komunitu začal postupne zbavovať všetkých práv - politických, ekonomických, občianskych a napokon ľudských. Nasledovalo prijatie protižidovských zákonov. Podpísaním arizačného zákona prezident Tiso zbavil Židov ich majetku, podpísaním zákona o vysťahovaní prišli najskôr o štátne občianstvo a pri následných deportáciách aj o svoje životy vo vyhladzovacích táboroch. Hneď prvý rok po vojne sa prijal zákon, ktorý oprávňoval zdecimovanú židovskú komunitu, približne l7 tisíc ľudí, ktorí prežili Holocaust, domáhať sa odškodnenia za majetkovú ujmu a utrpenie, ktorému boli v čase vojny vystavení. Ich odškodnenie však bolo dodnes len čiastočné a symbolické. Hovorí podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Jozef Weiss. WEISS: "Bohužiaľ, musíme konštatovať, že slovenskí občania vo väčšine prípadov neboli v minulosti uspokojení kvôli politickým problémom, ktoré tuná boli. Bola podpísaná dohoda medzi svetovými židovskými organizáciami a nemeckou vládou, kde sa dohodli na tom, že ten odškodňovací proces sa nebude dotýkať občanov vo východnej Európe." Bolo potrebné teda čakať ďalších vyše štyridsať rokov, kým sa nemecké programy odškodnenia poskytli aj postkomunistickým krajinám. Slovensko však ťahalo za kratší koniec aj v uplynulom desaťročí. Kým českej vláde sa podarilo nadviazať na otvorenú diskusiu o odškodnení obetí Holocaustu ešte z čias federácie, Slovensko ako nástupnícky štát túto možnosť nedotiahlo do podpisu vzájomnej deklarácie s Nemeckom. Pripomeňme, česko-nemecká deklarácia vyústila do vzniku Nadačného fondu s vkladom l44 miliónov mariek. Počas tretej Mečiarovej garnitúry sa Nemecko na podobnú dohodu nepodujalo a slovenská diplomacia sa v tejto veci angažovala len veľmi rezervovane. Iniciatívy sa teda chopil Ústredný zväz židovských náboženských obcí ako oprávnený subjekt na zastupovanie záujmov žiadateľov o odškodné. Od marca minulého roku vedie súdny spor vo veci vymáhania kompenzácie za tzv. deportačný poplatok, ktorý zaplatila slovenská vláda ako jediná satelitná krajina Nemecku za každého deportovaného Žida na führerom "vyčlenené územie". Poplatky vo výške 500 ríšskych mariek vtedy slovenská vláda čerpala z arizovaného židovského majetku. Konečný verdikt v tomto súdnom spore je však v nedohľadne. Najbližšie pojednávanie je naplánované na január budúceho roka. Dva roky úsilia a dokazovania absolvovali zástupcovia Ústredného zväzu náboženských židovských obcí aj pri uplatňovaní nárokov na kompenzáciu za zlato a šperky slovenských Židov, vyvezených po vojne do Čiech. Išlo približne o 60 tisíc kusov, ktoré boli neskôr v Štátnej banke československej roztavené na l50 kg menového zlata. Židovská komunita dostala za toto zdokumentované množstvo čiastočnú finančnú náhradu vo výške 33 miliónov českých korún. Na odškodnenie za majetkovú ujmu na Slovensku, kde dokázateľne v rokoch l940 až 45 sa zo zhabaného židovského majetku prečerpalo do štátnych fondov približne 8 a pol miliardy súčasných slovenských korún, však židovské komunity stále iba čakajú. Hovorí Jozef Weiss: WEISS: "Na Slovensku začala existovať veľmi, veľmi zdecimovaná židovská komunita, ale na druhej strane, z čias pomerne dobre sa rozvíjajúcej židovskej komunity, ktorá tu bola pred druhou svetovou vojnou, zostal značný počet napríklad kultúrnych pamiatok, cintorínov a synagóg, ktoré sú vo veľmi zlom stave, väčšina z nich je zdevastovaná. A bude treba vynaložiť obrovské finančné prostriedky, aby sa aspoň časť mohla zachovať. Žiaľ, tá štafeta týchto generácií bola tragicky narušená a je našou povinnosťou, tých, čo sme prežili, aby sme toto dedičstvo našich predkov zachovali a udržiavali". Vládna zmiešaná komisia zložená z predstaviteľov exekutívy a zástupcov Svetovej židovskej organizácie začala vo veci odškodňovania židovského Holocaustu na Slovensku pracovať len pred necelým rokom, zatiaľ bez žiaduceho výsledku. Prečo súčasná vláda tak oneskorene reaguje na oprávnené nároky obetí nacizmu, sme sa spýtali hovorcu vicepremiéra Pála Csákyho, ktorý má nad touto problematikou gestorstvo vo vládnom kabinete, Pétera Miklósiho. MIKLÓSI: "Ja si nemyslím, že v tom pravom slova zmysle sa nezačalo s odškodňovaním obetí Holocaustu. Veď aj židovská komunita patrí na Slovensku k tým societám, ktorej sa po roku 89 naskytla oprávnená možnosť uchádzať sa o odškodnenie alebo iný druh satisfakcie za zločiny a krivdy. Jedným z už prijatých právnych nástrojov bol zákon 305 z roku l999 o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov." Účinnosť tohto zákona zaniká ku koncu novembra tohto roku a poskytol len symbolické odškodnenie obetiam Holocaustu. Nahradí ho novela zákona o zmiernení krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov, ktorá umožní odškodnenie aj slovenských občanov žijúcich v čase deportácie na území anektovanom Maďarskom, alebo v Protektoráte Čechy a Morava. Zo štátneho rozpočtu by malo ísť o 120 miliónov korún. Majetkové nároky na odškodnenie do 31. decembra uplynulého roku evidovala aj Medzinárodná organizácia pre migráciu /IOM/ v rámci nemeckého programu odškodnenia majetku obetí holocaustu a za nútené práce. Žiadosti bude posudzovať vytvorená komisia v Ženeve, ktorá rozhodne o vyplácaní približne 102 miliónov euro vyčlenených Medzinárodnej organizácii pre migráciu na kompenzáciu straty majetku. Je to dosť za desaťtisíce zmarených a zničených ľudských osudov? Koľko z ľudí, ktorí Holocaust prežili sa vôbec dočkali nejakej satisfakcie? Prejavili doterajšie ponovembrové vlády dostatok záujmu, aby odškodnili svojich občanov? To sú otázky, ktoré sme na záver položili človeku, ktorý v otázke odškodňovania obetí Holocaustu prejavil najviac vôle a trpezlivosti. Jozefovi Weissovi z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. WEISS: "Ťažko vyjadrovať nejaké svoje pocity, pretože si uvedomujeme, že keby sa tento problém bol vyriešil pred desiatimi rokmi, aj tak by to bolo veľmi neskoro. A keď to prekračuje ten časový horizont a ešte stále nie sme na konci toho procesu, tak nás to samozrejme neteší. Je to pred slovenskou spoločnosťou jeden veľký balvan a práve tým pribúdajúcim časom sa tento balvan nezmenšuje, ale zväčšuje. Takže môžem iba apelovať na svedomie ľudí, ktorí sú za takýto stav zodpovední, aby s nad tým zamysleli." O výsledok práce Zmiešanej komisie na odškodňovanie obetí Holocaustu na Slovensku sa už zaujímal aj americký veľvyslanec na Slovensku Ronald Weiser. Vicepremiér Csáky garantoval snahu vlády riešiť túto otázku, ktorá pravdepodobne odznie aj počas júnovej návštevy prezidenta Rudolfa Schustera vo Washingtone, do konca funkčného obdobia. Dnes uplynulo 57 rokov od skončenia druhej svetovej vojny. Každá veľká vojna už od čias starovekých civilizácií výrazne a minimálne na jednu celú generáciu ovplyvnila životy a osudy miliónov ľudí žijúcich v oblastiach zasiahnutých priamymi, alebo nepriamymi, najmä politickými dôsledkami konfliktu. Ani dôsledky uzavretého mieru, v ktorom víťazi vždy určovali viac, či menej rozumné podmienky porazeným, však nikdy nezostali trvalo nemenné. Vznik nových štátov a zmeny sfér vplyvu Západu a Východu, problém takzvaných Benešových dekrétov, desaťročia trvajúce spory o odškodnenie obetí nacizmu sú na jednej strane dôkazmi, že druhá svetová vojna ešte stále nie je vzdialenou minulosťou a stále zasahuje do osudov jednotlivcov i krajín. Najmä desaťročie po páde východného bloku však zároveň prináša dôkaz, že výsledky vojny potvrdené dohodou veľmocí sa postupne menia.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...