Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       11. máj 2002 Mám dôvod si myslieť... Štefan Hríb Po slovenských uliciach chodia v týchto dňoch zaujímavé postavy. Prestali sa hlásiť ku svojim neznámym priezviskám a privlastnili si hviezdne mená. Na chrbtoch tých neznámych mladých ľudí sú zrazu namiesto bežných starostí Bondra, Šatan, Lašák, Pálffy, Lintner. Niekto by povedal, že slovenskými ulicami sa prechádza klasická náhrada identity - vlastnú bezvýznamnosť prekrývajú mená, ktoré sú pre krajinu dlho hľadaným symbolom jej sebavedomia a sily. Ja však mám dôvod si myslieť, že také jednoduché to nie je. V tvárach ľudí, ktorí z radosti nad postupom hokejistov až do finále zapĺňali bratislavské námestia do hlbokej štvrtkovej noci, som videl aj niečo iné, než len úľavu z lacno získanej sebaúcty. Videl som v nich nečakaný objav, že aj niečo širšie, než len vlastný život, peniaze a úspech môže prinášať pocit uspokojenia. Napríklad úspech krajiny. Samostatné Slovensko vzniklo bez nadšenia. Ľudí sa nikto nepýtal, politici rozhodli sami. A sami si aj uchmatli ovocie samostatnosti - majetky, moc, vzdelanie pre vlastné deti, a aj kariéry, na ktoré by inak nemali. Pre ostatných ostali nanajvýš ilúzie - aj tie sa však postupne strácali. Voliči HZDS síce ostávajú hnutiu verní, aj oni však už zistili, že ani samostatnosť a Mečiar na čele štátu neznamená automaticky raj na zemi. Voliči demokratických strán zasa postupne rozpoznali, že ani tie nie sú čisté a dokonca ani schopné zmeniť krajinu na fungujúcu. A tak sa všade rozhostila apatia, nechuť, negatívny duch, často až beznádej. Už desať rokov žijeme v štáte, ktorý stále nestihol prinášať radosť, jeho správanie sa stále nevyvoláva hrdosť, jeho meno stále nie je nosičom mravného obsahu, ktorý by vzbudzoval úctu. Iste, cesta ku krajine, ktorá má hĺbku a obsah, takže vyvoláva hrdosť a lojalitu svojich občanov, je vždy ťažká a dlhá. Budovanie takéhoto štátu trvá desaťročia, či skôr stáročia. Napriek tomu je kľúčové, aby sa krajina uberala istým smerom, aby mala mravnú dimenziu, aby jej putovanie dejinami bolo ukotvené v hodnotách, ktoré sú zdieľané a nespochybniteľné. Ako to súvisí s takým povrchným fenoménom, ako je hokej a postup „našich“ do jedného finále? Podľa mňa veľmi. Hokejisti Slovenska nepostúpili tak ďaleko vďaka korupcii či nesplniteľným sľubom. Najskôr sa tvrdou prácou presadili v najkvalitnejších kluboch sveta. A teraz, na týchto majstrovstvách, postúpili zase iba vlastným poctivým úsilím, vlastnou tvorivosťou a talentom. Nevzdali sa napriek fiasku na olympiáde, už po druhý krát ich nezlomil ani depresívny vývoj skóre. Keďže hokej je u nás národným športom, je to pre túto krajinu nedoceniteľný vzor - všeobecné presvedčenie, že úspech je možný iba podvodom, je zrazu nabúraný. Tí mladí ľudia s cudzími menami na chrbtoch sú možno trochu humorní. Ja však mám dôvod si myslieť, že práve identifikácia s pozitívnym vzorom je tým, čo tejto krajine od jej vzniku tak strašne chýba. Je znepokojujúce, že pozitívny vzor museli vytvoriť hokejisti. Je však skvelé, že ho vôbec vytvorili.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...