|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
15. jún 2002
|
Pri dostatku dobrej vôle sú spory gréckych katolíkov a pravoslávnych veriacich riešiteľné
|
Peter Gabaľ
|
Podľa minuloročného sčítania ľudu sa ku gréckokatolíckemu vyznaniu na Slovensku prihlásilo takmer 220 tisíc ľudí, kým pravoslávnych veriacich je viac než 50 tisíc. Vzťahy medzi týmito dvoma cirkvami neboli a nie sú jednoduché: sú poznačené takmer tisícročnou históriou od rozkolu kresťanstva a pol storočím komunistického režimu, ktorý ešte viac zamiešal karty – emocionálne i majetkovo. A reč nie je zďaleka len o Slovensku, ale o Rusku, Poľsku, Rumunsku či Ukrajine.
Náboženstvo je ópium ľudstva, napísal teoretik Karl Marx, a jeho praktickí nasledovníci v komunistických režimoch sa snažili uviesť túto odsudzujúcu vetu do praxe. Neboli síce dôslední, no neboli ani bezzubí. Zaberanie cirkevného majetku v mene štátu bolo iba jedným z prejavov snahy komunizmu vytlačiť náboženstvo zo života i mysle ľudí a nahradiť ho vlastnou ideológiou. Až posledné desaťročie sa v tomto smere stalo obdobím nápravy spáchaných krívd, čo sa darí niekde viac a niekde menej. Lenže akoby nestačili zložitosti vzťahov medzi štátmi a cirkvami, sú tu ešte zložitosti medzi-cirkevných vzťahov.
Zakrátko uplynie 950 rokov od tzv. veľkej schizmy, teda rozkolu kresťanskej cirkvi na západnú a východnú. Vývoj nebol priamočiary ani neskôr, východná časť sa vetvila do národných cirkví, od západnej sa oddelili protestanti, tvoriaci viacero rôznych cirkví. Zvláštnou kapitolou sa v 17. storočí stalo rozhodnutie veriacich i kléru východnej kresťanskej cirkvi uznať autoritu pápeža. Od tých čias poznáme dve veľké východné cirkvi: jednou je pravoslávna, nazývaná aj ortodoxnou, druhou je grécko-katolícka, ktorú môžete poznať ako katolícku cirkev východného obradu.
Napätia medzi nimi sa hodili komunistom. Bolo im jasné, že jednoduchšie, než sa postaviť zoči-voči náboženskej viere ako celku, bude postupovať výberovo, a vyvíjať tlak tu väčší, tu menší. V praxi to znamenalo, že v 50. rokoch 20. storočia na Slovensku, v Poľsku či Rumunsku podľa sovietskeho modelu z Ruska a Ukrajiny nastal popri všeobecnom potláčaní kresťanstva osobitný tlak na gréckokatolícku cirkev v snahe posliniť na jej úkor pravoslávie. Motívom konania, vedeného pod heslom "rozdeľ a panuj", bola okrem iného snaha potlačiť vplyv pápeža, považovaného za predstaviteľa "cudzej moci", a uprednostňovať národné pravoslávne cirkvi, ktoré by podľa úvahy komunistov mohli byť izolovanejšie a teda slabšie. Popri nátlaku na veriacich a kňazov, aby zmenili svoju cirkevnú príslušnosť, boli tiež konfiškované kostoly a ďalší majetok gréckych katolíkov v prospech pravoslávnych.
Keď sa v 90. rokoch ozvalo volanie po návrate komunistami skonfiškovaného majetku, bola tu dvojnásobná komplikácia: otázka majetku, ktorý nebol zoštátnený, ale prevedený v prospech inej cirkvi. Keď koncom mája pápež Ján Pavol II. požiadal rumunského prezidenta Iona Iliesca o navrátenie komunistami odňatého majetku, vyjadril vieru, že sa zhodnotia prejavy dobrej vôle, vzájomne vyjadrené pri jeho stretnutí s najvyššími hodnostármi rumunskej pravoslávnej cirkvi počas jeho návštevy v krajine pred troma rokmi. Minulý týždeň však Iliescu odpovedal, že štát nemá moc rozhodnúť o tejto veci, ktorá je podľa neho výlučne v rukách príslušníkov jednotlivých náboženských obcí. Následne však premiér Adrian Nastase pripustil, že v priebehu roka by mohol parlament prijať zákon, zameraný na vyriešenie problému.
Rumunský katolícky biskup Ioan Robu však tvrdí, že je predsa jasné, kde je dobro a kde zlo:
AUDIO: "Všetky vlády sa vyhli problému reštitúcií cirkevného majetku. Jednoducho ich odsunuli a teraz máme veľmi vágny prísľub nariadenia, ktoré vyjasní, ako a kedy bude tento majetok navrátený v celej krajine. Ale aby sme dostali späť to, čo nám patrí, na to predsa nie je nutné žiadne nariadenia, to je naše právo i bez nejakých nových zákonov. My sme o svoje vlastnícke právo nikdy neprišli, iba bolo porušované."
Tento názor má ale oponentov, ktorí vnímajú zásadné rozdiely v chápaní veci oboma cirkvami. Kým v očiach katolíkov ide o majetok cirkvi, spravovanej Vatikánom, pre pravoslávnych veriacich je to majetok jednotlivých zborov či obcí. A z tohto hľadiska dnes stojí právo proti právu.
Rumunská vláda má silný motív hľadať riešenie: snahu o akceptáciu Západom a o členstvo v NATO. Pravoslávny biskup Vincentiu Ploiesteanu si však myslí, že reštitúcie sú čisto rumunský problém, ktorý sa nemá týkať zahraničnopolitických záujmov, a je presvedčený, že cirkevní hodnostári i politickí predstavitelia sú natoľko múdri, aby našli riešenie, prijateľné pre všetkých.
Geraldine Faganová je moskovskou korešpondentkou Keston News Service – agentúry, ktorá sa zameriava na správy o náboženských témach v bývalom východnom bloku. Podľa nej ide všade o mimoriadne citlivé i mimoriadne zamotané problémy, niekde však zatiaľ – technicky vzaté – sa ešte ani štát nevzdal vlastníctva cirkevného majetku.
AUDIO: "Zaiste, v bývalom Sovietskom zväze, pokiaľ ide o cirkevné reštitúcie, sa nestáva, že by cirkevné budovy a majetky boli vrátené veriacim do súkromného vlastníctva. Obvykle dostávajú cirkevné budovy len do trvalého prenájmu."
Na Ukrajine sa však aspoň vážne uvažuje o tom, že z práva na užívanie by sa malo opäť stať vlastnícke právo. Celkovo sa dá povedať, že vybičované emócie, niekde až nevraživosť medzi gréckokatolíckymi a pravoslávnymi veriacimi, ktoré poznamenali začiatok 90. rokov, postupne utíchajú a paleta vzťahov národných pravoslávnych cirkví k vatikánskej Svätej stolici - s výnimkou ruskej - siaha od vlažných po dobré. Niekde sa veriaci v kostoloch striedajú, niekde si postavili nové, niektoré sa vrátili, inde sa ešte hľadá riešenie. A iste sa bude dať nájsť, ak na všetkých stranách prevládne dobrá vôľa. A o ňu by malo ísť v prvom rade.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|