|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
27. jún 2002
|
Príbeh Hodžu je viac ako len etapa slovenskej histórie
|
Mária Hlucháňová
|
Presne v deň 58. výročia smrti medzivojnového slovenského štátnika Milana Hodžu súčasná politická garnitúra splnila jedno z jeho posledných želaní - aby bol pochovaný na rodnom Slovensku. Prvý Slovák vo funkcii československého premiéra, ktorý zomrel v roku 1944 v americkom exilu, sa teda vrátil na Slovensko.
"Sága patriotizmu - exil sa končí na slovenskom cintoríne", takto znel titulok článku, ktorý na prvej strane priniesli v pondelok noviny Chicago Tribune. Zrozumiteľne a pútavo vyrozprávaný príbeh politika z málo známej krajiny v strede Európy, ktorý odišiel do exilu, a muselo trvať niekoľko desiatok rokov, aby sa dostal naspäť domov. Článok pokračoval aj na ďalšej strane prestížnych novín, a nechýbalo mu nič, čo treba na to, aby zaujal bežného Američana. Podčiarknutie úlohy Milana Hodžu vtedy pre Európu tragickom období pred druhou svetovou vojnou, jeho sklamanie z nepochopenia najbližším politickým okolím, jeho nádeje a viera v lepšie a demokratickejšie usporiadanie Európy aj napriek fašistickému besneniu. Americká dokonalosť a zmysel pre detail pokračovali pri ceremónii rozlúčky v evanjelickom kostole. Zástupkyňa guvernéra sa netajila tým, že nerada odovzdáva Hodžu zo svojho mesta, lebo jej krajina je hrdá na to, že takýto politici v nej žili a napokon tu boli aj pochovaní. Vzápätí však vyzvala Slovákov, aby tento krok Američanov pochopili ako príspevok pre úspešnú budúcnosť aj Hodžovho Slovenska. Bez pátosu ukončila svoj prejav konštatovaním, že krajina bude súčasťou NATO a EÚ.
Túto symboliku spojenia odkazu Hodžu o novej Európe použili aj slovenskí politici. Je výstižná a jednoznačná, a doslova sa ponúka v tomto čase. Treba ich však pochváliť aj za to, že z celej záležitosti nijako politicky neťažia, a zatiaľ sa neozval ani jeden hlas, ktorý by na túto tému čo i len náznakom chcel spochybniť či polemizovať nad osobou Milana Hodžu a jeho prínosu do slovenskej histórie. Nedá sa tiež odoprieť fakt, že najväčšiu zásluhu na tom, že sa Hodža vrátil na Slovensko, má premiér Mikuláš Dzurinda. Podarilo sa mu urobiť krok, ktorý bude možno až časom ocenený dostatočne. Najmä ak to bude impulz pre mladšiu a strednú generáciu začať vnímať slovenské dejiny aj cez iné osoby a udalosti, ktoré boli doteraz málo známe alebo zamlčiavané. Ale možno o to cennejšie a významnejšie. Dzurindova vláda veľmi decentne a možno až príliš potichu potvorila dvere na komnate, ktorá pre budúce generácie možno skrýva to podstatné a najdôležitejšie. Základné princípy, hodnoty a možno aj ideu štátu. Tá totiž nemusí byť dohodnutá pri okrúhlom stole, či odhlasovaná v parlamente. Môže sa celkom nenápadne skrývať aj v takom príbehu, aký prežil Milan Hodža.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|