|
|
| |
|
Dnes je štvrtok, 24. júl 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
5. júl 2002
|
40 rokov alžírskej nezávislosti: viac sklamaní ako úspechov
|
Daniel Bútora
|
Dnešný deň nie je sviatkom iba na Slovensku či v Českej republike. Alžírsko, moslimská krajina na severe Afriky, si dnes pripomína 40 rokov svojej nezávislosti. Tri desiatky ľudí dnes boli zabité pri výbuchu bomby na trhu v meste Larbaa neďaleko hlavného mesta Alžír. Asi 700 ľudí už prišlo tento rok o život v násilnostiach medzi islamskými fundamentalitami a vládnymi jednotkami. Parížsky korešpondent Slobodnej Európy Joel Blocker hovoril s popredným francúzskym historikom o tom, prečo je 40 rokov alžírskej nezávislosti skôr zlyhaním ako úspechom. Jeho príspevok spracoval Daniel Bútora.
Alžírsko dnes namiesto osláv zažíva smutnú rekapituláciu: desaťročia nezávislosti viedli k hospodárskym a politickým sklamaniam. Štvrtina dospelej populácie je dnes nezamestnaných, tretina miest a obcí nemá tečúcu vodu, a najlákavejšou perspektívou mladých ľudí je odsťahovať sa do Francúzska. Nové európske protiprisťahovalecké zákony však aj túto šancu minimalizujú.
Náš paržísky korešpondent hovoril s Benjaminom Storaom, historikom krvavej osemročnej francúzsko-alžírskej vojny o nezávislosť. Najskôr sa ho opýtal, prečo Alžírsko, krajina s bohatými zásobami ropy, zemného plynu a iných nerastov, nebolo schopné hospodársky sa povzniesť. Benjamin Stora:
AUDIO: „Pri vyhlásení nezávislosti v roku 1962 malo Alžírsko naozaj veľké množstvo nerastov, najmä ropy a plynu, a vďaka nim bolo istý čas regionálnou mocnosťou. Postupne sa však objavili problémy v poľnohospodárstve, ktoré bolo skolektivizované podľa sovietskeho modelu. Rovnako došlo k zoštátneniu priemyslu, a oba tieto kroky ťažko dopadli na alžírske hospodárstvo.“
V roku 1980, pokračuje Stora, prišla katastrofa. Alžírsko žilo takmer výlučne na príjmov z predaja ropy a plynu. Pád ich cien znamenal faktické zrútenie ekonomiky. Znechutenie a nespokojnosť ľudí viedli k volebnému víťazstvu fundamentalistov a vražednej vojne medzi nimi a armádou, ktorá nechcela pripustiť ich víťazstvo. Ak si vojna za nezávislosť pred 40-timi rokmi vyžiadala státisíce mŕtvych, občianska vojna v 90. rokoch zabila ďalšie desaťtisíce. Táto história okrem iného podčiarkuje silné postavenie armády.
AUDIO: „Otázka úlohy ozbrojených síl sa vracia až k vojne za nezávislosť a prvým rokom samostatnosti. V roku 1965 prebehol vojenský puč, a armáda viac-menej vládla do roku 1988, kedy sa zrútil systém jednej strany. V roku 1992 zvíťazili vo voľbách islamskí fundamentalisti a armáda výsledky volieb zrušila. Vtedy vypukla strašná vojna medzi režimom a fundamentalistami. Ale vo väčšine arabských krajín dnes vládnu vojaci. V Alžírsku sa aspoň diskutuje o tom, že by bolo dobré oddeliť armádu od politiky, zatiaľ čo iné arabské štáty od toho majú ďaleko.“
Po vyhlásení nezávislosti z Alžírska odišiel asi milión Francúzov a iných Európanov, a dôsledky boli ťažké. Náš korešpondent sa Benjamina Storu opýtal, prečo.
AUDIO: „Je to vlastne veľmi jednoduché. Keď Alžírsko pred 40-timi rokmi dosiahlo nezávislosť, bolo len málo samotných Alžírčanov schopných nahradiť Európanov, ktorí z krajiny odišli. V roku 1962 napríklad nebolo isté, koľko škôl sa vôbec podarí otvoriť. Krajina bola zle pripravená na nezávislosť, a nebola pripravená ani politicky.“
Podľa Benjamina Storu dnes možno v Alžírsku nájsť akúsi nostalgiu za niekdajšou koloniálnou mocnosťou, a to napriek tomu, že v samotnom Francúzsku dnes nie sú Alžírčania veľmi vítaní. Krajina a jej obyvatelia tak aj po desaťročiach stále hľadajú pozitívnu náplň nezávislosti, o ktorú tak ťažko bojovali.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|