|
|
| |
|
Dnes je nedeľa, 7. september 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
26. november 2002
|
Dokument o záchrancovi nacizmom ohrozených detí sa dočkal svetového ocenenia
|
Jaroslav Rozsíval
|
V noci z pondelka na utorok stredoeurópskeho času udelili v newyorskom hoteli Sheraton ceny Medzinárodnej akadémie televíznych umení a vied, sídliacej v New Yorku, Emmy Awards - za najlepšie mimoamerické televízne diela roku 2002. V kategórii dokumentárnych filmov získali toto prestížne ocenenie slovenskí filmári Matej Mináč a Patrik Pašš za film Nicholas Winton – Sila ľudskosti.
Keďže film vznikol v českej i slovenskej produkcii a režisér Mináč je Slovákom, žijúcim v Prahe, možno v tomto prípade hovoriť o mimoriadnom úspechu česko-slovenskej kinematografie. O filme sme vás podrobne informovali už pred rokom. Pri príležitosti historického úspechu slovenských tvorcov si preto toto dielo priblížme ešte raz.
Nicholas Winton bol v roku 1938 mladý začínajúci burzový maklér. Na Vianoce sa chystal na lyžovačku do Švajčiarska, lenže priateľ, pracujúci pre istú charitatívnu organizáciu, ho zavolal na viac-menej dobrodružnú cestu do Prahy. A tak sa Winton ocitol zrazu tvárou v tvár kritickej situácii českých utečencov, ktorí museli opustiť pohraničné oblasti Československa, anektované Nemeckom a rozhodol sa, že im pomôže. Na rozdiel od iných však Winton okamžite pochopil, že Hitler svoje zámery chce realizovať a tak sa pokúsil o nemožné – vyviezť z obkľúčeného Československa ohrozené české deti. Deti komunistov, sociálnych demokratov, novinárov, literátov, deti občanov židovského pôvodu. Obrátil sa na zastupiteľské úrady všetkých štátov s prosbou o ich prijatie, kladná odpoveď prišla iba z Veľkej Británie a Švédska. V roku 1938 ešte nik netušil, koľko takých ohrozených detí sa ocitne na konečných železničných staniciach koncentračných táborov. Winton, ktorý prišiel do Prahy bez akýchkoľvek prostriedkov, napokon zariadil, zorganizoval a zaplatil odvoz tisícok detí, z nich sa mu napokon podarilo vyviezť z Československa 669. Vlaky, ktoré mali opustiť Prahu v septembri 1939, už nikto nevypravil, vypukla totiž vojna.
Nicholas Winton o svojom čine päťdesiat rokov mlčal. V osemdesiatych rokoch našla jeho žena na povale ich domu starý album s výstrižkami novín a fotografiami neznámych detí. A tak sa napokon veľká časť zachránených mohla po mnohých rokoch stretnúť so svojim záchrancom Nicholasom Wintonom. Vďaka dokumentárnemu filmu Mateja Mináča má teraz túto možnosť aj široká verejnosť. Spolu so svojimi spolupracovníkmi zhromaždil Mináč veľké množstvo unikátneho archívneho materiálu, ktorý sa mu podarilo sceliť do umelecky citlivej a často aj veľmi dojímavej podoby. Niekoľko rokov práce prebehne divákovi pred očami za necelých 60 minút. Otázky, ktoré si však musí klásť po zhliadnutí tohto filmu, mu zaberú oveľa viac času – nie je to totiž film o hrdinovi, ale o obyčajnom slušnom človeku a o celom rade slušných ľudí, ktorých on sám zachránil. Sprievodcom tohto dokumentárneho príbehu je známy kanadský novinár Joseph Schlesinger, pochádzajúci mimochodom z Bratislavy, ale medzi zachránenými deťmi nájdeme aj známeho britského režiséra Karla Reisza (Francúzova milenka), či bývalého britského ministra, lorda Alfreda Dubsa, alebo spisovateľku Věru Gissingovú.
Pochopil som, že rodina je to najdôležitejšie, tvrdí jeden zo zachránených v kruhu svojej rozvetvenej rodiny. Joseph Schlesinger na záver dodáva: Myslím si, že Nicholas Winton je tým najslušnejším človekom, akého poznám. Sám Winton o svojich deťoch povedal:
"Z tých, ktorých som stretol, sa všetkým darí dobre, niektorým veľmi dobre, niektorým nie a mali smutný život, ale taký je už svet, lenže aj smutný život je stále ešte život, keby sa vtedy nedostali von, nemali by ani ten."
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|