Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       14. marec 2003 Aká je súvislosť medzi násilím na obrazovke a v realite? Martin Votruba, Pittsburgh Náš americký spolupracovník Martin Votruba hovorí o dlhoročnom výskume, ktorý sa usiluje odpovedať na stále diskutovanú otázku, či pribúdanie násilia v televíznych programoch násilné správanie vyvoláva, alebo či našu čoraz násilnejšiu spoločnosť len zobrazuje. Nárekov nad stále častejšími vraždami a inými násilnosťami v televízii pribúda v Spojených štátoch, na Slovensku aj inde prinajmenšom tak rýchlo, ako takých televíznych programov. Hlavný argument kritikov je, že ľudia, najmä deti, sú agresívnejší práve pod ich vplyvom. A preto ich vraj treba zakázať, alebo prinajmenšom dôsledne obmedziť a vysielať v čase, keď deti televíziu nesledujú. Odporcovia čohosi takého argumentujú slobodou vyjadrovania. Patria k nim aj televízne stanice, ktoré vedia, že ľudí násilnosti lákajú a ich čoraz drastickejším spodobovaním súperia o divákov. Výskum totiž v nijakej presvedčivej miere nepreukázal, že ľudia, ktorí vidia na obrazovke viac vrážd, aj v priemere viac vrážd spáchajú. Preto by bolo zlé a zbytočné obmedzovať slobodu slova a zavádzať cenzúru, hoc by to aj bola len samocenzúra. Vysvetľujú, že programy s násilnosťami sú iba dôsledkom pribúdajúcich násilností v spoločnosti: zobrazujú spoločnosť takú, aká je. Autori novej štúdie o násilí v televízii a ľudskom správaní však hovoria, že to je práve naopak. Že z detí, ktoré pozerajú viac programov s násilnosťami a pokladajú ich za ozajstný obraz spoločnosti, vyrastú častejšie dospelí násilníci — muži aj ženy — ako z tých ostatných. Odborníci sa už v minulosti do veľkej miery zhodovali na tom, že mnohé štúdie o vzťahu násilia na obrazovkách a v živote na otázku, čo je následok a čo príčina, dosť dobre odpovedať nemôžu. Sústredili sa napríklad iba na vraždy a nie na iné násilnosti, netrvali dosť dlho, ich autori si nevymysleli dostatočne dobrý systém na to, aby bolo možné o príčinách a následkoch uvažovať. Tím psychológov z Michiganskej univerzity teraz zverejnil rozbor mnohoročného výskumu. Začal sa v 70.-tych rokoch s deťmi vo veku 6 až 9 rokov. Vrátili sa k nim znova, keď už mali vyše 20 rokov. A zistili, že tí, čo boli v detstve rovnako agresívni ako ostatní, no sledovali viac programov s násilnosťami, sú v dospelosti podstatne agresívnejší, a to aj po zohľadnení iných okolností, ktoré s násilnosťou súvisia, ako inteligencia, spoločenský pôvod, alebo miera násilia v rodine, kde vyrastali. Napríklad medzi mužmi, ktorí v detstve videli v televízii viac násilností, bolo v dospelosti vyše trikrát viac usvedčených zločincov; takmer dvakrát viac mužov aj žien spomedzi nich napáda fyzicky svojich partnerov. Hoc niekoľko štúdií malo v minulosti sčasti podobné výsledky, nebolo v nich možné do rovnakej miery oddeliť sledovanie televízie od ostatných životných okolností, ktoré môžu k násilnému správaniu viesť. Michiganská štúdia okrem toho ukazuje, že s násilným správaním v dospelosti súvisí nie samotné množstvo násilia, aké v televízii deti videli, ale miera, do akej miery sa v ich očiach také programy ponášali na skutočnosť a do akej miery sa preto vedeli vžiť do ich hrdinov, ktorí hoc aj potierali zlo, ale robili to zabíjaním a inými násilnosťami.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...