Hlas Ameriky	Dnes je sobota, 17. máj 2008       17. máj 2003 Americkí vojaci v Bagdade hovoria o pocitoch víťazstva i strachu Rausová Anna Americká armáda spolu s britskými a ďalšími spojencami a samozrejme s pomocou špičkovej vojenskej techniky má v súčasnosti Irak pod kontrolou. Teraz je ich úlohou zaisťovať poriadok, čo sa im zo začiatku nie veľmi darilo. S niektorými americkými vojakmi sa v Bagdade rozprávala korešpondentka Slobodnej Európy Zamira Eshanova. Hlavné bojové operácie v Iraku sa skončili. Popri zaisťovaní poriadku a bezpečnosti prebieha v uliciach miest aj zápas takpovediac psychologický: americkí a britskí vojaci sa snažia získať si srdcia Iračanov. V uliciach Bagdadu je podľa korešpondentky Slobodnej Európy čoraz menej vidieť zbrane, pripravené v prípade potreby zasiahnuť. Každodenným obrázkom sa stali hlúčky žartujúcich vojakov, komunikujúcich s Iračanmi. O nevšedný spôsob nadviazania kontaktu sa postaral nedávno jeden americký vojak, strážiaci bývalú ministerskú rezidenciu v Bagdade s plagátom, na ktorom bolo arabčinou napísané: „Ožeň sa so mnou“. 21-ročný vojak Tony Smith z Floridy vysvetlil, že to urobil ako priateľské gesto, aby miestnych ľudí pobavil: AUDIO: „Snažíme sa tu rozprávať s Iračanmi a trochu sa aj zabaviť, zatiaľ čo tu strážime. Dobre sa s nimi hovorí, väčšinou sú priateľskí. Je to fajn“. Niektorí Iračania poukazujú na plagát, hľadajúci životnú partnerku a zabávajú sa pri tom. Za Smithovým úsmevom je však vážnosť, vojna pre neho nebola jednoduchá: AUDIO: „Vojna nebola ani taká zlá pokiaľ sme sa nedostali do Bagdadu, potom sa sa dostali do ťažkostí – ani nie tak s irackými vojakmi ako s tými zo Sýrie. Museli sme urobiť niektoré veci a potom už všetko išlo hladko.“ Ani najmodernejšia vojenská technika, ktorá dodáva americkým vojakom prevahu a silný pocit istoty, nedokáže celkom prekonať to, že občas sa objavia základné ľudské pocity strachu, obáv, či cnenia po domove. 21-ročný vojak Kyle Hetcel z Texasu si spomína na svoje pocity počas bojov: AUDIO: „Bol som nervózny a veľmi som sa bál. Ale keď som si uvedomil, že som nielen vojak, ale aj človek, cítil som, že som veľa dosiahol. Svojej krajine som veľmi pomohol“. Vojaci hovoria, že Iračania sú k nim postupom času oveľa priateľskejší než zo začiatku, závisí to vraj od toho, nakoľko dokážu zaistiť bezpečnosť.Napriek tomu si vojaci uvedomujú, že nebezpečenstvo celkom nepominulo: AUDIO: „Cítim sa tu bezpečne, ale z času na čas sa musíme poobzerať okolo seba. Nemôže celkom vypnúť, musíme byť v strehu a toto napätie cítime. Takže nemôžeme vypnúť tak ako by sme chceli“. Najväčšie obavy majú vojaci z granátových a samovražedných útokov: AUDIO: „Samovrahovia dokážu k vám prísť a rozprávať sa s vami ako normálni ľudia, pritom majú niečo pripevnené na hrudi. Takýmto spôsobom zahynulo niekoľko našich chlapcov. Takéhoto niečoho sa najviac v súčasnosti obávam“. Vojaci si spomenú aj na každodenné veci, na ktoré sú doma zvyknutí. Smithovi chýba jeho matka, ktorá žije na Floride a tiež sestra, ktorá je zasa s americkou armádou v Uzbekistane. Niekedy ho chytí túžba zájsť si do Macdonaldu či Kentucky Fried Chicken, ako i niektoré iné veci, pripomínajúce domov. Niektorí vojaci sa boja, či nebudú mať v budúcnosti nejaké psychické následky z vojny: AUDIO: „Mám niekedy zlé sny. Ako keby som to znovu a znovu prežíval, zobudím sa potom celý spotený. Je to moja prvá vojna, má to vplyv na každého. Myslím si, že je to odraz stresu z boja. Zrejme mi tieto zlé sny zostanú do konca života“. Smith i Hetcel sú od svojich blízkych preč už deväť mesiacov. Najprv boli v Kuvajte a teraz v Bagdade. Pripúšťajú, že sa im cnie za domovom. Zatiaľ im však prezident Bush spiatočný lístok na cestu domov neposlal.....		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...