|
|
| |
|
Dnes je sobota, 17. máj 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
25. jún 2003
|
Zariadenia sociálnych služieb ešte v stredoveku
|
Eva Reiselová
|
"My tu vlastne máme čosi, čo v civilizovaných krajinách nemá miesto," povedal predseda Rady pre poradenstvo v sociálnej práci Slavomír Krupa, keď predstavil výsledky monitoringu Slovenského helsinského výboru. Zmeny veľkých ústavov, v ktorých mali byť mentálne a zdravotne postihnutí ľudia skrytí pred ostatným svetom, sa vo vyspelej Európe začali v šesťdesiatych rokoch. Tretie tisícročie ich už nepozná. Slovensko áno napriek tomu, že v mnohých smeroch sa chystá byť vyspelou krajinou. V úvode príspevku Evy Reiselovej hovorí Slavomír Krupa o tom, čo ho ešte niečo pri podobných prieskumoch a sondách prekvapí:
AUDIO: "Individuálny osud ľudí, ktorí tam sú. Vždycky to mnou ľudsky aj profesionálne zatrasie. Zakaždým je to silný zážitok - že toto nie. Toto nemôžme v tejto dobe pripustiť."
V zariadeniach sociálnych služieb na Slovensku žije približne 4000 ľudí. Zväčša, keď sa do nich dostanú, už z nich nevyjdú. Len na poslednú cestu - svoju. V 90-tich percentách prípadov sú zbavení svojprávnosti a ich poručníkom sa stáva niekto zo zamestnancov ústavu. Neplatí to o všetkých zariadeniach, ale sú také. K porušovaniu ľudských práv dochádza najmä vo veľkých domovoch so stovkou obyvateľov, umiestnených v starých veľkých chátrajúcich kaštieľoch. Život ovplyvňuje aj profesionalita pracovníkov. Slavomír Krupa dodáva, že často je nízka:
AUDIO: "Čo nijakým spôsobom neznižuje ich obetavosť, ale v súčasnosti je to málo."
Mnohí tam pracujú dvadsať, tridsať, štyridsať rokov a nevedia, že robia zle. Robia to s láskou, možno - paradoxne - aj vtedy, keď dávajú klientov do sieťových postelí. Opisuje ich právnička Slovenského helsinského výboru, ktorý sa na monitoringu podieľal, Katarína Babiaková:
AUDIO: "Sieťové postele alebo aj klietkové postele, sú prostriedky pacifikácie pacientov. Sú ohradené sieťou - tá je po celej dĺžke postelí aj nad posteľou. Nemôže sa v nej postaviť, môže sedieť, alebo ležať. Nachádza sa v akomsi vegetatívnom stave."
Klient tam často trávi celý deň, celú noc, hoci by mal len minimálny čas.
Zariadenia sú neraz oddelené - osobitne pre mužov a osobitne pre ženy. Potom dochádza k vynútenej homosexualite. Či sa to dá riešiť, hovorí doktorka Alexandra Bražinová:
AUDIO: "Dá sa to riešiť a dá sa to riešiť aj v našich podmienkach. Vieme o domovoch sociálnych služieb, ktoré sú spojené a spolu so sexuálnou výchovou ľudí, ktorí tam žijú, k vynútenej homosexualite nedochádza."
K zmene života obyvateľov týchto zariadení je dôležité stanoviť kritériá kvality, minimálne hranice, pod ktoré sa nikdy nesmie ísť. Tie však musí urobiť ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Oľga Reptová konštatuje:
AUDIO: "Ministerstvo pripravuje nielen štandardy kvalít poskytovania sociálnych služieb, ale aj transformáciu veľkokapacitných zariadení. Z veľkokapacitných sa budú stavať menšie a budú sa tam zavádzať naozaj transformujúce prvky, ktoré súvisia jednak s humanizáciou klienta, jednak s ďalším poskytovaním sociálnych služieb, ktoré klienta privedú späť do spoločnosti. Všetky tieto prvky budú pretavené v novom zákone o sociálnych službách, ale aj v národnom programe priorít vlády na roky 2004 - 2006."
Financovanie sa predpokladá z transformačného fondu, ktorý by sa mal založiť a jeho hlavným zdrojom majú byť prostriedky štátneho rozpočtu, pretože aj keď tieto zariadenia patria samospráve, nemohla by sa s tým sama vysporiadať.
Eva Reiselová, Slobodná Európa.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|