Hlas Ameriky	Dnes je štvrtok, 24. júl 2008       1. september 2003 Sudkyňa Ľ. Zlochová verí v spravodlivosť Jana Pankovčínová Pri príležitosti Dňa Ústavy SR, ktorý pripadá na dnešný deň, vyznamenal prezident Rudolf Schuster 18 osobností verejného života. Medzi nimi aj prvú sudkyňu v histórii udeľovania štátnych vyznamenaní - Ľubomíru Zlochovú. V roku 1971 neprešla vtedajšími komunistickými normalizačnými previerkami. Z justície musela po takmer desiatich rokoch praxe, ešte v mladom veku ako 32-ročná odísť. A to na dlhých 19 rokov. Jej životný príbeh vám teraz v skratke priblíži v rozhovore s Ľubomírou Zlochovou Jana Pankovčínová. RFE: Pani Zlochová, vo vašom živote bolo asi niekoľko zlomov. Ten najvážnejší bol vtedy, keď vás po previerkach prepustili z justície. Nemohli ste ďalej súdiť, bolo to vo vašich mladších časoch, ak sa neurazíte. Ako ste vnímali ten rok, životný bod zlomu? Ľ. Zlochová: „Ja sa veľmi nerada vraciam k tomu obdobiu. Človek by sa mal cez tieto situácie preniesť, aby nestratil duševnú rovnováhu. Ale pokiaľ mi tú otázku kladiete, bolo to veľmi ťažké obdobie. Obdobie ako také bolo veľmi ťažké, veď vieme všetci, o čo išlo a najvýznamnejšie bolo to, že sme všetci vedeli, čo sa v tejto republike udeje. Áno, prežívala som to ako veľmi mladá sudkyňa - bola som najmladšou sudkyňou v republike. Vtedy bol vekový limit 23 rokov a ja som tento limit splnila len tromi dňami. Ale už som vtedy mala za sebou pomerne dosť rokov výkonu sudcovskej funkcie. Ťažko som sa s tým zmierovala, lebo k tejto práci som si vypestovala mimoriadny vzťah a môžem povedať, že práca sudcu nie je o popularite. Práca sudcu je veľmi ťažká. Je veľmi náročná, je to aj isté trápenie so svojim vlastným svedomím, keď má človek rozhodovať kauzy či už civilné, alebo trestné. Samozrejme, z justície som musela odísť tak ako množstvo mojich kolegov. Nevedeli sme, že to bude tak dlho, ako to bolo. Ja osobne som mala šťastie v tom, že som potom uspela v konkurze a začala som pracovať vo Výskumnom ústave káblov a izolantov.“ RFE: Práve pri tomto období by som sa chcela pristaviť. Pokiaľ viem, pracovali ste v tomto ústave ako podniková právnička 19 rokov. Z vašich iných rozprávaní viem, že nepovažujete týchto 19 rokov svojej „inej“ kariéry za stratených... Ľ. Zlochová: „Samozrejme, že to poviem veľmi úprimne - vnímam tých 19 rokov síce ako „preluku“ a stratu pre sudcovské povolanie, ale aj to len čiastočne. Lebo som pracovala vo veľmi kultivovanom prostredí, kde právo bolo orientované iným smerom, akým som ja bola špecializovaná, teda autorské práva, hospodárske zmluvy atď. Ale výskumné ústavy, myslím si, aj v predošlom režime mali jedno veľké pozitívum - to prostredie ja by som nazvala až pomaly disidentským. Panovalo tam viac slobody, panovalo tam viac intelektu a myslím si, že aj pre mňa tieto roky boli užitočné z toho dôvodu, že som sa rozvíjala z hľadiska právnej orientácie a vedy vo viacerých odboroch, a teda nielen v práve trestnom, ktorému som sa venovala na súde. Lebo keď som „vypadla“ zo súdu, bola som predsedníčkou trestného senátu.“ RFE: Toto obdobie bolo tiež ukončené - prišiel november 1989. Po ňom prišla pre Vás úplne nová životná situácia - v zrelom veku, ak to tak môžem povedať. Ako hodnotíte ten návrat do sudcovského talára? Bolo to pre Vás jednoduché znovu sa dostať do pôvodnej profesie? Ľ. Zlochová: „Môj návrat bol veľmi ťažký. Ja som sa veľmi ťažko rozhodovala o návrate, samozrejme, bolo to v zrelom veku, ja už som bola zhruba päťdesiatnička, resp. mala som krátko po 50-tke a mala som myšlienky, či ešte zachytím ten trend, či ma prijme prostredie, do ktorého sa vraciam. Lebo aj keď práca sudcu je práca individuálna, predsa len senátne rozhodovanie je tímová práca a ja som sa vracala ako námestníčka súdu a krátko na to som sa stala predsedníčkou súdu. A ak má niekto predsedať súdu, tak musí sa snažiť o to, aby ho sudcovský zbor akceptoval.“ RFE: Ako vnímate to obdobie po novembri 1989, keď sa justícia musela začať správať úplne inak? Nebyť v područí jedinej komunistickej strany ako to bolo v minulosti. Začať budovať nové právne prostredie, nové zákony realizovať v praxi, bolo ich veľa, mnohé s chybami. Často sa hovorí v odbornej verejnosti, že bolo chybou, že všetci sudcovia zostali vo svojich talároch, že neprešli prísnejšími previerkami ako napríklad v Nemecku. U nás takmer všetci mohli pokračovať. Ľ. Zlochová: „To obdobie bolo skutočne veľmi ťažké, lebo ja som vnímala sudcovský zbor ako veľmi neistý. Práve z toho dôvodu, ktorý spomínate - že boli svojim spôsobom zvyknutí a prispôsobení tomu, že sú riadení. Ale sudca musí byť nezávislý, musí byť veľmi silnou osobnosťou - a tieto prvky boli v mnohých sudcoch potlačené. Teda ja sama som kládla veľký dôraz na isté sebauvedomovanie si sudcov a to, že museli prejsť tým prerodom, aby si uvedomili, že vstupujeme do spoločnosti, ktorá bude založená na úplne iných princípoch, ako to bolo v predošlom režime.“ RFE: Myslíte si, že sa im podaril tento prerod? Ľ. Zlochová: „Ja som ešte neodpovedala na otázku, či bolo správne, že všetci sudcovia ostali v zbore - myslím si, že nebolo to správne, že tam pravdepodobne - a to aj ja pripúšťam, že to vidím až s odstupom času - bolo by azda bývalo vhodnejšie urobiť určitú elekciu, aby ostali tie osobnosti, ktoré aj filozoficky vedeli pochopiť ten ďalší vývoj a ktoré by si postupne osvojovali zásady demokratického režimu a vôbec tých základných princípov, ktoré sa viažu na výkon sudcovského povolania. Podľa mojej pamäti z justície „gro“ odišlo - tí ľudia, čo odišli sami a tí, čo nemali sudcovské skúšky.“ RFE: Často sa hovorí o tom, že sudcovia práve pre tento „prerod“ nemajú odvahu rozhodovať veľmi zložité, citlivé kauzy - politicky, alebo z prostredia kriminálneho podsvetia. Ako vy vnímate etický stav súdnictva? Ľ. Zlochová: „Mňa nesmierne mrzí skutočnosť - a keď som vykonávala funkciu predsedníčky súdu, som to veľmi citlivo sledovala - aké percentá dosahuje sudcovský zbor v dôveryhodnosti u občanov. Lebo je to svojim spôsobom dosť významné kritérium - či ten občan verí v spravodlivosti a či skutočne sa môže obrátiť na súd ako na stánok, kde sa svojej spravodlivosti dovolá. Samozrejme, tú spravodlivosť musíme chápať tak, že je to vlastne až cnosť - dať každému to, čo mu prináleží, a to je veľmi bolestivé a ťažké práve k tomu rozhodnutiu dospieť. Pokiaľ ide o etiku sudcovského stavu, ten ešte musí prejsť veľmi silným vývojom a tu by som ja videla ako ťažisko to, že to sa dá dosiahnuť alebo prehlbovať len tou formou, že bude prebiehať veľmi významné a veľmi múdro postavené vzdelávanie. Preto sa mi napríklad zdá veľmi pekná tá téza, resp. zámer zriadiť sudcovskú akadémiu, kde určite koncepcia výuky bude aj s ťažiskom na vzdelávanie v oblasti týchto etických a morálnych prvkov. Lebo podľa môjho názoru len ten je dobrý sudca, ktorý spĺňa tieto atribúty.“ RFE: Máte povesť nesmierne skromnej ženy, ktorá odmietla rôzne ponuky niekoľkých politických garnitúr na to, aby ste obsadili niektoré významnejšie funkcie či už v súdnom stave, Súdnej rade atď. Prečo sa ste sa rozhodli prerušiť svoju sudcovskú činnosť, takpovediac ísť do dôchodku a ďalej nebudovať svoju kariéru? Ľ. Zlochová: „To je otázka, ktorú mi už kládlo veľmi veľa ľudí. Je skutočne pravdou, že som len nedávno nastúpila výkon prerušenia sudcovskej funkcie a bolo to ovplyvnené mnohými prvkami. Jednak na súde, kde som pracovala, nebol nedostatok v sudcovskom zbore. Druhá vec bola tá, že som sa domnievala, že človek by mal nájsť správny moment, kedy odíde zo svojej profesionálnej činnosti a záležalo mi aj na to, aby som ešte odišla dôstojne.“ RFE: Chceli ste dať priestor mladším? O ich schopnostiach ste presvedčená? Ľ. Zlochová: „Áno, ja som presvedčená, lebo dokonca to bolo v mojich možnostiach a právomociach v predošlej funkcie - moja koncepcia budovania súdnictva sa zakladala práve na mladých sudcoch, u ktorých veľmi prirodzenou cestou sa bude objavovať prvok nezávislosti a samozrejme, aj odvahy.“ RFE: Už ste spomínali, že máte prerušený výkon sudcovského povolania. Uvažujete o návrate? Ľ. Zlochová: „Zatiaľ neviem odpovedať na túto otázku.“ RFE: Vy veríte v spravodlivosť? Ľ. Zlochová: „Keby som neverila v spravodlivosť, asi by som nebola mohla robiť túto prácu, ale myslím si, že každý sudca sa musí snažiť k tej spravodlivosti sa čo najviac priblížiť.“ Za rozhovor pre Slobodnú Európu ďakuje Jana Pankovčínová sudkyni Ľubomíre Zlochovej.		Slobodná Európa 30. januára 2004 definitívne ukončí vysielanie na Slovensko Prečo vznikla pred polstoročím Slobodná Európa? Aké tam bolo postavenie Slovákov? A ako sa menila misia? Daniel Raus a Daniel Bútora Vás prevedú dejinami "Slobodky" za pomoci jej mníchovských, pražských i bratislavských redaktorov...