|
|
| |
|
Dnes je štvrtok, 24. júl 2008
|

|
|
![[spolocnost]](/images/spoltitle.gif)
|
13. október 2003
|
Aj nevidiaci chcú pracovať
|
Eva Reiselová
|
Zásluhou jednej francúzskej grófky sa v tridsiatych rokoch minulého storočia začala používať biela palica ako pomocník vojakov, ktorí stratili zrak vo vojne. Neskôr sa stala symbolom a najdôležitejšou pomôkou všetkých nevidiacich. Práve im patrí v celom svete 15. október. V tento deň Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska pripravuje celoslovenskú verejnú zbierku. Viac o nej povie Eva Reiselová:
Nakresliť bielou na biele dopadne zvyčajne tak, že nič nevidno. Stačí tmavší podklad a biela je zreteľná. V Českej repubike, kde s týmto nápadom prišli po prvýkrát, našli analógiu s nevidiacimi - pre nich je tmavším podkladom samostatnosť. Verejná zbierka sa organizuje po druhýkrát, v prvom ročníku sa podarilo vyzbierať necelý milión korún. Čomu slúži, povie predseda Únie nevidiacich a slabozrakých na Slovensku Branislav Mamojka.
AUDIO: "Je to predovšetkým na podporu kurzov a aktivít na zvyšovanie samostatnosti, predovšetkým na kurzy orientácie, sebaobsluhy a na vytváranie podmienok na takéto činnosti."
Záštitu nad zbierkou prevzal člen činohry SND, herec Marián Geišberg. Na otázku prečo, sa usmeje, že "Braňo" Mamojka je jeho priateľ, a potom dodá, že je to aj akýsi odpustok:
AUDIO: "Odpustok nás zdravých a súcit nás zdravých s tými, ktorých to postihlo. Každý nosíme v sebe nejaký strach, že by sa to mohlo stať aj nám, tak to je ako čin, že o tom vieme a že sa toho bojíme."
Na oponentúru, že práve ľudia s postihom súcit odmietajú, Marián Geišberg reaguje.
AUDIO: "Niekoľkokrát som hral slepého a viem si predstaviť, že to pre nich nie je jednoduché, takže preto sa tam objavilo to slovíčko súcit. Lebo naozaj to nie je ľahké hýbať sa životom v tme."
Sylvia Urminská skončila Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, odbor prekladateľstvo, tlmočníctvo anglický a nemecký jazyk. O svojej diagnóze hovorí:
AUDIO: "Ja som praktickky nevidiaca, vonku sa pohybujem s bielou palicou a ten vízus je prakticky do troch metrov."
RFE: Ako ste to dokázali?
Urminská: "Ťažko povedať, ani sama neviem, ako som to dokázala."
Spomína pedagógov, spolužiakov, pracoviská univerzity a rodinu, ktorí jej pomohli, aby napriek svojmu postihu mohla prežiť slávnostný akt promócie v najstaršej a najznámejšej alma mater na Slovensku. V súčasnosti pracuje v prekladateľskej firme A.I.B.E.S. v Bratislave. Sedí pri počítači, ktorý sa na prvý pohľad nelíši od iných - a predsa je iný.
AUDIO: "Iný je v tom, že je tam nainštalovaný špeciálny softvér, hlasový program, ktorý mi číta všetko, čo sa na obrazovke zobrazuje a pracujem ešte pomocou slúchadiel, čiže hlas z počítača ide len mne do ucha a neruší ostatných kolegov pri práci."
Sylviu zamestnal ako prekladateľku Juraj Šebestyén. Mal obavy?
AUDIO: "Trošku som mal obavy, priznám sa."
RFE: A zatiaľ sa to ako ukazuje?
Šebestyén: "Zatiaľ fajn."
RFE: Akým spôsobom sa dostala do vašej agentúry?
AUDIO: "Vybrali sme ju na základe odbornosti. Lebo z tých kandidátov, ktorí sem prišli, ona bola odborne najzdatnejšia.
Podľa Medzinárodnej zdravotníckej organizácie je v každej krajine minimálne 1,5 - 2 percentá slabozrakých. Právo na život a uplatnenie majú rovnaké ako všetci ostatní. A aký recept na šťastný život má Sylvia Urminská, ktorá si prežila aj roky nezamestnanosti, aj hľadania si práce, aj sklamaní:
AUDIO: "Ja si myslím, že je veľké šťastie, keď má človek okolo seba ľudí, ktorí mu pomáhajú. Myslím si, že mám okolo seba veľa dobrých ľudí a to si myslím, že je to šťastie."
V stredu 15. októbra vyjde do ulíc stovky slovenských miest viac ako dvetisíc dobrovoľníkov, ktorí budú ponúkať biele pastelky po dvadsať korún. Každý, kto si ich kúpi, pomôže ľuďom s bielou palicou urobiť krok k vlastnej samostatnosti.
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|