|
|
| |
|
Dnes je sobota, 19. júl 2008 |

|
|

|
22. február 2002
|
Blizky Vychod po prejave Ariela Sarona
|
Natasa Dudinski
|
Vcera vecer predniesol izraelsky premier Ariel Saron televizny prejav k narodu. O tom, ci splnil alebo sklamal ocakavania s nim spajane, hovori nasa spolupracovnicka v Jeruzaleme.
V dejinach statov byvaju historicke zlomy, sposobene ci uz ekonomickou alebo politickou krizou alebo vojenskym konfliktom, kedy vodcovia predstupuju pred narod a vyzyvaju ho k nezlomnosti a odhodlanosti. Hlavnym posolstvom takychto prejavov byva vizia lepsej buducnosti, alebo aspon nacrt riesenia danej kritickej situacie, ktora ma pomoct ludom prekonat tazke obdobie.
Podobne sa aj izraelsky premier Ariel Saron rozhodol vcera oslovit narod. A Izraelcania, ktorym po 17 mesiacoch nasilneho konfliktu s Palestincanmi dochadza dych, ocakavali od svojho vodcu, ze im konecne poskytne nadej na navrat k normalnemu zivotu. Nedockali sa vsak. Saronov prejav bol sice plny velkych slov, ale prazdnych, ktore iba potvrdili to, co je zrejme uz niekolko mesiacov. Izraelsky premier nema ziaden strategicky plan ani na zastavenie nasilia, ani na uzavretie izraelsko-palestinskej mierovej dohody. Ide mu iba o jedine – udrzat sa v kresle. Preto sa boji vybocit z kurzu sucasnej izraelskej politiky, ktora sa snazi podkopat autoritu Palestinskej spravy a hlavne jej vodcu Jasira Arafata. Saron sa totiz domnieva, ze oslabene palestinske vedenie sa lahko podda izraelskej predstave o spolocnej buducnosti. Paradoxne vsak, Arafatova popularita rapidne stupa, zatial co Saronova klesa. A pocet mrtvych rastie na oboch stranach.
Faktom vsak je, ze obaja - Saron i Arafat su v nezavideniahodnej situacii. Izraelsky premier celi rastucemu poctu ozbrojenych palestinskych utokov, co riesi tym, ze bombarduje symboly palestinskej spravy a likviduje nebezpecnych teroristov. Od Arafata zase Izrael i Washington ziadaju, aby tvrdo zakrocil proti militantnym skupinam, zatial co ho izraelske tanky drzia v domacom vazeni v Ramallahu a jeho lud trpi pod izraelskou blokadou.
Odhliadnuc od toho, ci Arafat nechce alebo nemoze zabranit terorizmu, zda sa ze po neustavajucom americkom natlaku sa rozhodol ho aspon usmernit. To jest prestat s utokmi na civilistov v izraelskych mestach, vdaka ktorym stratil znacnu medzinarodnu podporu, a miesto toho sa sustredit na utoky na izraelskych vojakov a osady v Gaze a na Zapadnom brehu. Vdaka comu za poslednych 10 dni prudko stupol pocet padlych izraelskych vojakov.
Novu palestinsku taktiku oznacuju izraelski komentatori za partizansku vojnu. Palestincania nou zrejme chcu dat najavo, ze nemaju v umysle zmiest Izrael do mora, iba sa zbavit okupacie. Je to tiez chytry sposob ako nestratit podporu izraelskeho mieroveho hnutia. Tazko sa totiz hlasa mier, ak v uliciach izraelskych miest vybuchuju naloze a hynu nevinni ludia. Na druhej strane, utoky proti vojakom – t.j. symbolu okupacie - podporuju nazor opozicie, ze ak sa izraelska armada stiahne z palestinskych uzemi a evakuuje sa vacsina zidovskych osad, Palestincania prestanu s nasilim a otvori sa cesta k mierovej dohode. A aj keby nasilie neprestalo, Izrael sa bude moct lahsie branit, ak bude mat jednoznacnu, neprerusovanu hranicu miesto komplikovanej siete kontrolnych stanovisk. A dvadsatrocni vojaci nebudu musiet obetovat svoje zivoty na obranu izraelskych osad uprostred palestinskych uzemi.
Zatial vsak izraelska opozicia neceli iba Saronovej politike ale i jeho pravicovym kritikom, ktori naopak vidia riesenie konfliktu vo vyhosteni Arafata a znovudobyti palestinskych uzemi. Saron zatial tvrdi, ze nechce narod zatiahnut do vojny ale tiez neponuka ziadnu diplomaticku alternativu. A tak sa zda, ze bremeno zodpovednosti za ukoncenie zacarovaneho kruhu nasilia zostava na mierovom hnuti, ktore pomaly ale iste nabera na hlasitosti. Caka ho vsak este dlha cesta nez si ziska priazen vacsiny izraelskeho obyvatelstva, ktore sice netuzi po vojne, ale este stale sa spolieha viac na svoju armadu nez na palestinske mierove umysly.
Natasa Dudinska, Jeruzalem
|
![[archiv]](/images/archclick.gif) |
|
|
|